Spomienky na dávne roky

 

ANTIKVARIÁT

Konstantin Paustovskij: Dávne roky

Bratislava, Mladé letá, 1974

Konstantin Georgijevič Paustovskij (1892–1968) je autorom desiatok prozaických diel. K neprehliadnuteľným patrí šesťzväzková autobiografia Povesť o živote, vydaná v rokoch 1945–63, ktorá je rozsiahlym a obsažným svedectvom nielen o autorovom živote, ale aj o Rusku v časoch veľkých premien a otrasov. Nejde pritom o holú faktografiu, tieto memoáre majú priam románovú podobu, vyznačujú sa prívetivým umeleckým štýlom a bohatou obraznosťou.

Prvá časť, nazvaná Dávne roky, hovorí o období na prelome 19. a 20. storočia. Rusko bolo monarchiou na čele s cárom. Spoločenský život sa riadil starými osvedčenými pravidlami, už sa však začali objavovať revolučné názory, neraz radikálne, spochybňujúce celý dovtedajší sociálno-politický systém: „Našu vlasť premení len otras. Celé Rusko treba vyvrátiť naruby, jedine to by pomohlo.“

K. Paustovskij píše: „Vďačne spomínam na detské očarenia. Naučili ma mnohému.“ Detstvo vtedy bolo celkom iné ako detstvo dnes: aktívnejšie a dobrodružnejšie, naviazané na rodinu, spojené s pohybom v prírode. V škole boli žiaci a študenti vedení k záujmu o literatúru, poéziu, latinčinu, históriu, poznávanie sveta...

Keď prišiel rok 1905, krajinu zachvátila vlna vzbúr, štrajkov a nepokojov. Autor tie udalosti vnímal ako gymnazista, neskôr si uvedomil, že to bola „predzvesť nových búrok“, k čomu prispela i nešťastná vojna s Japonskom a zahanbujúce neúspechy ruskej armády: „Samoderžavné Rusko sa rozpadávalo na franforce ako spráchnivené plátno.“

Paustovskij bol vtedy mladý, plný síl a elánu. Veril v krajšiu budúcnosť. Pestoval v sebe lásku k vlasti, rodnej zemi, jazyku. Takto sa vyznal: „Nepoznám krajinu, ktorá by mala takú nesmiernu lyrickú silu a bola taká dojemne malebná – s celým smútkom, pokojom a voľnosťou... Jeden život nestačí, aby som vychutnal všetko čaro, všetku liečivú silu našej ruskej prírody...“

Paustovského literárne obrazy prírody a krajiny, ako aj ľudí a najrôznejších situácií sú pôsobivé, plastické, farbisté, vyžaruje z nich básnická energia i nefalšovaná ľudskosť. Možno povedať, že predsavzatie, ktoré si autor dal už v mladom veku, keď mu v kyjevskom časopise Rytier vyšla prvá poviedka, nebolo márne: „Musím sa usilovať, musím pracovať, musím žiť poéziou, slovom.“ Toto jeho cieľavedomé a vytrvalé úsilie vyústilo do spisovateľského majstrovstva!

 

Ján Maršálek

::

Súvisiaci článok: Zlatá ruža ako symbol umeleckého diela.

::

PriestorNet patrí ľuďom súcim na slovo, rozhľadeným a kultivovaným...
Staňte sa jeho priaznivcom: podrobnejšie informácie.