Ľudovít Košík |
Žijeme v ťažkej a zložitej dobe. Keď v roku
1989 padol u nás socialistický spoločenský systém, robili sme si nádeje o
ideálnom živote v ideálnej krajine, že všetko bude už len lepšie. Mnohí sme
však vytriezveli z eufórie a ideálov konca roka 1989. Z našich snov
sa naplnilo máločo, mnohé sa zmenilo, náš život sa skomplikoval a komplikuje sa
ďalej, spoločenské pomery ovplyvňujú náš osobný a rodinný život viac než
vtedy. Dnes sme mnohí starí, unavení a problémy, ktoré sme mali vtedy,
nahradili problémy nové, existenčné, vzťahové, sociálne. Pribudli nám problémy
ako nezamestnanosť, bezdomovectvo, ktoré sme kedysi vôbec nepoznali.
Sľuby ideológov novej doby sa nenaplnili, nielen z objektívnych príčin. Slobody máme čoraz menej. Kam až to s jej obmedzovaním môže zájsť, sme zažili počas tzv. epidémie kovidu; čoraz viac si myslím, že nás ktosi potreboval získať či zneužiť na vlastné či skupinové ciele. Totalitu komunistickú nahradila totalita konzumu, peňazí, moci, prázdnoty... Za slobodu, ktorú sme získali, draho platíme, sme lákaní do nových foriem otroctva a závislosti, ktoré sa dotýkajú našej podstaty a existencie.
Ak sme vtedy, pred rokom 1989, žili nad
pomery, nezodpovedne voči minulosti i budúcnosti, voči iným ľuďom, voči
životnému prostrediu, malo to aspoň určité hranice, ale dnes, myslím, je to v
miere oveľa vyššej ako vtedy. Sme rozdelení, rozhádaní – jedni proti druhým v
rodinách, v obciach, krajinách, ba na celom svete, aj v zamestnaní, v
ekonomike, politike, v Cirkvi... Nedokážeme alebo nechceme sa dohodnúť a
spoločne kráčať k cieľu, ktorým by mal byť tvorivý, radostný, obetavý, spokojný
život, na základe nášho poznania Bohom zjavenej Pravdy, na ktorej naša
civilizácia vznikla, vyrástla a fungovala až do súčasnosti.
Žijeme v polarizovanej krajine, kde ten, kto nepatrí k našej názorovej
skupine, je naším nepriateľom, ktorého potrebujeme nielen umlčať, ale aj
zničiť. Žijeme ohrození vojnou,
ktorá sa dotýka našich hraníc, má však viaceré ďalšie ohniská po svete. Jej
dôsledky môžu byť veľmi tragické. Žijeme ohrození chudobou a biedou, lebo
strácame schopnosť tvoriť a pracovať pre spoločné dobro. Žijeme ohrození vládou
mocných a bohatých, ktorí kumulujú čoraz väčšie bohatstvo a moc do svojich rúk
a nie sú ochotní sa s ním deliť. Žijeme ohrození prírodou, ktorá sa búri proti
nášmu konzumnému spôsobu života a trestá nás rozličnými prírodnými nešťastiami.
Žijeme ohrození klamstvom, ktoré zasahuje čoraz silnejšie do nášho života.
Žijeme ohrození vlastným egoizmom, pýchou a hlúposťou. A to všetko
prináša trpké ovocie.
V súčasnosti sme všetci cez médiá, inštitúcie
aj okolie tlačení a manipulovaní k životu, ktorý pohŕda Stvoriteľom sveta
i človeka a hodnotami, ktoré človeka budujú ako zdravú osobnosť, schopnú
vytvárať hodnoty a udržiavať prirodzené spoločenstvá na základe tisícročiami
overených hodnôt. Pohŕdame Bohom, človekom, rodinou, vzdelaním, kultúrou,
tradíciou, životom, vierou, teda hodnotami, ktoré napomáhajú šťastný život na
zemi i vo večnosti. Spochybňujeme to, čo tisícročia fungovalo a aj v materiálne
ťažkých podmienkach dávalo silu ľudom
žiť, tvoriť a obetovať sa.
Chceme sa mať dobre za každú cenu, chceme si užívať a konzumovať. Tak to aj deklarujeme, tomu podriaďujeme
všetko a kto nám k takému životu pomáha, toho podporujeme a nasledujeme.
Nechceme sa obetovať, nechceme žiť pre druhých, chceme si žiť po svojom,
a tak experimentujeme, pričom klameme seba aj iných. Dnes mnohí
nevedia, ako majú žiť, strácajú hodnotovú orientáciu, preto sme denne vo svojom
okolí svedkami zbytočných tragédií. Mnohým sa nechce pracovať, túžia po
pôžitkoch, ak zarobia peniaze, rozflákajú ich na hlúposti, cigarety, alkohol,
drogy...
V kríze je celá spoločnosť, rodiny, obce,
štáty, Cirkev, morálka, ekonomika, politika, školstvo, kultúra, sociálny
systém, zdravotníctvo... Ak sa nespamätáme a nebudeme konať pokánie, tak
všetci zahynieme (porov. Lk 13, 3). Čas rýchlo uteká, nevieme, či nám ešte
ostáva nejaký na váhanie... Ak nebudeme mať pokoj, lásku, radosť vo svojich
srdciach, v rodinách, v Cirkvi, v spoločnosti, tak nebude ani okolo
nás, ani vo svete.
Cirkev dve tisícročia učila ľudí a ľudia
vedeli, ako sa má žiť. Spoločnými silami vybudovali veľké diela, ktoré
dodnes nie sú prekonané, i pri dnešných technických vymoženostiach, v oblasti
architektúry, vedy, umenia, kultúry...
Dnes sa všetko pokúšame vtesnať do noriem ekonomiky. Ale aj tak žijeme v
dlhoch. Inflácia rastie, klesá hodnota peňazí, rastú dane a poplatky. O morálke
a zodpovednosti nechceme počúvať, chceme si ju formovať sami, a tak sa vytráca
etika, slušnosť v našich základných vzťahoch. Podobne, ako máme zničenú
prírodu, máme aj nefunkčné či komplikované medziľudské vzťahy. Mnohí mladí sú
bez nádeje a zdravého životného elánu, mnohé manželstvá sú v rozklade, veľa
rodín v kríze, mnohí chorí nedostanú potrebnú lekársku starostlivosť, mnohí
starí a na pomoc odkázaní sú bez pomoci a záujmu aj svojich blízkych.
Rozdelení a nespokojní sme aj v Cirkvi, ktorá
stráca na sile aj vplyve na život, akoby stratila zo zreteľa trvalé, večné
šťastie človeka a sústredila sa len na jeho pozemské blaho a zážitky. Akoby
platili Sibyline slová, ktoré si pamätám ešte z detstva: „Kňazi budú blúdiť.“
My však máme Božie Slovo, ktoré je dôležitejšie než názory a ľudská reč
niektorých cirkevných predstaviteľov.
Treba viac poslúchať Boha ako ľudí (porov. Sk 5, 29).
Zbavujeme sa zodpovednosti, chceme brať a
dostávať, ale nechceme dávať a deliť sa, žijeme nad pomery, ale nechceme
primerane za to platiť, chceme veci užívať, ale prácu a zodpovednosť by mali
mať iní... Od iných žiadame veľa, sami
chceme dávať málo alebo aj nič.
Preto nech sa nám podarí spamätať sa
a konať pokánie za naše hriechy a napraviť ich tým, že budeme žiť
podľa Bohom zjavenej Pravdy a prinášať Lásku všade tam, kde nás životné
okolnosti privedú. Nech nám Pán Boh v tom pomáha, aby sme mu boli verní aj
v tejto dobe chaosu a neporiadku. Aj keď nás mnohí nechápu. On nás
neopustí, ak my neopustíme jeho.
Ľudovít Košík
::
Rozhovor s autorom: Kresťanstvo
vybudovalo Európu.
::
Prosíme, podporte naše úsilie – komentujte, vyjadrite svoj názor na publikovaný článok... a odoberajte náš vestník (podrobnejšie informácie).
Myslím, že problémom nie je ani tak polarizácia (v ľudskej spoločnosti predsa vždy boli nejaké spory a rozpory), ale viac to, čo je vlastne predmetom sporu – často ide o nepodstatné, zástupné, umelo nafúknuté problémy, pritom tie najdôležitejšie sú obchádzané, opomínané, resp. zatajované.
OdpovedaťOdstrániť