V roku 1938 zradili ČSR západní spojenci i Edvard Beneš

 

Karol Dučák

Uplynulo už vyše 86 rokov od tragickej zrady, ktorej sa dopustil čs. prezident Edvard Beneš tým, že kapituloval pod nátlakom Hitlera a ponechal Nemecku bez boja pohraničné oblasti, čím sa postaral o začiatok konca ČSR. Neospravedlňuje ho ani fakt, že sa za ČSR nepostavili Angličania a Francúzi, vtedajší spojenci.

Pritom vtedajšie vojensky slabé Nemecko nemalo predpoklady poraziť čs. armádu. ČSR mala výborne vycvičenú a vyzbrojenú armádu, ktorá v roku 1938 patrila k najlepším v Európe. Špičkoví čs. generáli, predovšetkým skvelý armádny generál Ľudovít Krejčí, nesúhlasili s kapituláciou čs. armády a boli zástancami ozbrojeného boja proti Wehrmachtu. Ľud ČSR v roku 1938 chcel a mohol ubrániť svoju vlasť proti útoku nemeckého obra na hlinených nohách. Už z princípu mal právo a povinnosť brániť ohrozenú vlasť. Slabé Dánsko nemalo šancu ubrániť sa Nemecku, ktoré v roku 1940 disponovalo oveľa silnejšou armádou ako v roku 1938, ale napriek tomu sa bránilo, hoci len jeden deň.

Nasledujúci text prináša rozbor najdôležitejších skutočností, ktoré jasne potvrdzujú oprávnenosť odhodlania čs. generality aj obyvateľov ČSR brániť ohrozenú vlasť, pričom jasne demaskujú zbabelosť zrady čs. prezidenta Edvarda Beneša.

 

1. NEMECKÁ ARMÁDA V ROKU 1938 NEBOLA PRIPRAVENÁ ROZPÚTAŤ SVETOVÚ VOJNU

Versailleská mierová zmluva z roku 1919 výrazne obmedzila nemeckú brannú moc. Zakazovala Nemecku vlastniť ťažké delostrelectvo, tanky, vojenské letectvo a ponorky. Čo však najviac decimovalo vojenskú silu Nemecka, bolo zrušenie všeobecnej vojenskej povinnosti. Nemecko malo povolenú minimálnu profesionálnu armádu, teda Reichswehr, s celkovým počtom 100 tisíc príslušníkov.

Tiež malo Nemecko zákaz vykonávať akýkoľvek vojenský výcvik obyvateľstva a vytvárať polovojenské organizácie. Obmedzené boli aj stavy vojnovej flotily. Nemecko mohlo mať vojenskú flotilu s výtlakom cca 110 000 ton s 15 000 mužmi. Navyše „bola vytvorená demilitarizovaná zóna východne od Rýna v šírke 50 km“ (priestornet.com).

Pri takomto početnom počte stave armády sa pre Nemecko mohlo stať hrozbou aj susedné Poľsko, ktoré v tej dobe malo väčšiu armádu ako jeho západný sused. Napríklad v roku 1926 bola poľská armáda s počtom zhruba 283 tisíc príslušníkov považovaná za tretiu najpočetnejšiu „pozemnú armádu v Európe“ (dlibra.bg.ajd.czest.pl , s. 41). Väčšiu armádu v Európe malo v tej dobe len Francúzsko a ZSSR.

Situácia sa zmenila až v roku 1935, keď Nemecko vystúpilo zo Spoločnosti národov a obnovilo brannú povinnosť a vojenské letectvo. Navyše vo februári 1936 obsadilo demilitarizovanú zónu v Porýní. Lenže od roku 1935 do roku 1938 nemohlo Nemecko stihnúť vycvičiť a vyzbrojiť dostatočne silnú armádu na rozpútanie svetovej vojny. Od roku 1919 do roku 1935 sa v Nemecku nekonali odvody, takže značná časť nemeckých mužov neprešla vojenským výcvikom. Týchto mužov bolo možné zaradiť len do záložných a tylových jednotiek. Preto bol v septembri 1938 početný stav nemeckej armády „niečo cez 1 100 000 vojakov (z toho asi 35 000 dôstojníkov) a nedocvičené zálohy mali necelých 900 000 mužov (každý rok bolo povolávaných šesťkrát 50 000 mužov na dvojmesačný vojenský výcvik) “ (valka.cz). Naproti tomu počty vojnovej armády ČSR po skončení všeobecnej mobilizácie, vyhlásenej 23. septembra 1938, „dosiahli 1 128 000 osôb, z toho 48 000 dôstojníkov a 9 000 rotmajstrov“ (armada.vojenstvi.cz).

Stará poučka vojenstva hovorí, že útočník by mal disponovať minimálne trikrát väčšou armádou ako obranca. Lenže prevaha Wehrmachtu v roku 1938 nebola „údajne nutných 3:1 pre útočníka“ (lidovky.cz). Nemecká branná moc v roku 1938 bol iba tieňom neskoršieho Wehrmachtu, víťaziaceho na začiatku druhej svetovej vojny. Krajina v tom čase ešte nebola pripravená na veľkú vojnu. Armáde chýbal nielen personál, ale aj výzbroj, ktorú fabriky nestihli dodať armáde v dostatočnej kvantite i kvalite. Žiadna divízia nemeckej armády v septembri 1938 „nebola ani zďaleka kompletná, niektoré existovali skoro len formálne a mnohým z nich chýbala veľká časť techniky“ (echo24.cz).

Hitler sa snažil vyvolávať dojem, že má k dispozícii dostatočne veľkú a dobre vyzbrojenú armádu, plne pripravenú na boj, v skutočnosti však blufoval, pričom dúfal, že ovládne Sudety bez boja. Nakoniec vďaka tomuto blufu aspoň spočiatku triumfoval.

Nemecko síce prevyšovalo Československo v počte niektorých druhov zbraní, ale na druhej strane Wehrmacht mal obrovské problémy s nedostatočne vycvičenými vojakmi a zúfalým nedostatkom skúsených dôstojníkov. Čs. armáda mala väčší počet dôstojníkov a navyše sa opierala o ostrieľaný dôstojnícky zbor z bývalých legionárov, ktorí získavali značnú časť svojich praktických skúseností „v manévrových stretoch na veľkých priestoroch ruskej Sibíri a Uralu“ (valka.cz). Navyše „nemecké velenie brannej moci bolo komplikované a roztrieštené“ (valka.cz).

Hitlerovi nepriali ani iné okolnosti. Mnohým jednoduchým Nemcom sa do vojny vôbec nechcelo a „vážne pochybnosti o plánovanom novom dobrodružstve zdieľal aj rad vysokých dôstojníkov, vrátane niekoľkých členov generálneho štábu“ (forum24.cz).

 

2. NEMECKU HROZIL ŠTÁTNY PREVRAT

Keď sa Hitler chystal rozpútať svetovú vojnu, ani netušil, že najväčšou slabinou jeho plánov neboli generáli cudzích armád, ale – paradoxne – jeho vlastná generalita, ktorá sa ho pokúšala odstrániť. Nemecké armádne špičky realisticky hodnotili situáciu a nemohli súhlasiť s Hitlerovým samovražedným vojnovým dobrodružstvom, ktoré viedlo nemecký národ do istej záhuby. Na rozdiel od Hitlera, obmedzeného rakúskeho privandrovalca, to boli vzdelaní vojenskí odborníci. Niektorí z nich boli príslušníkmi najvýznamnejších nemeckých šľachtických rodín, a preto ich urážalo, že musia poslúchať rakúskeho diletanta, ktorý síce bojoval v prvej svetovej vojne, ba dokonca počas nej bol aj zranený, ale svojimi nereálnymi svetovládnymi plánmi hnal nemecký národ do skazy. Preto bol Hitler po celé roky tŕňom v oku špičiek Wehrmachtu. Ich nedesilo „Československo, ale Hitlerova ľahkomyseľnosť či hazardérstvo, ochota riskovať konflikt s Francúzskom, a dokonca aj s Anglickom“ (forum24.cz).

V tom čase ešte nebolo úplne isté, ako sa zachovajú Francúzi, ktorí mohli využiť útok Nemecka proti ČSR na to, aby Nemcom vpadli do chrbta. Preto musela byť časť nemeckých síl viazaná na západe Nemecka pre prípad francúzskeho a anglického útoku. Bojovať na dvoch frontoch naraz Nemci v roku 1938 v žiadnom prípade neboli schopní. Preto sa mnohí dôstojníci a generáli Wehrmachtu pokúšali odstrániť Hitlera. Ako uvádza Marek Meško, práve v čase pohnutých udalostí na českom pohraničí v roku 1938 sa „generáli Halder a Witzleben a plukovník Oster pokúšali zatknúť Hitlera. Plán však stroskotal, keď západné mocnosti pristúpili v Mníchove na Hitlerove územné požiadavky“ (Meško, M.: Mníchovský atentát na Hitlera. In: Historická revue, ročník XII, číslo 5/2001, s. 18).

Medzi sprisahancami mal v tom čase významné postavenie Wilhelm Canaris, veliaci nemeckej výzvednej službe Abwehr. Canaris dokonca vytvoril špeciálne komando, ktoré malo za úlohu zatknúť Hitlera. Následne mala moc v krajine prevziať nová dočasná vláda, lenže tu by museli uznať spojenci. Plány sprisahancov „však zmarila Mníchovská dohoda, keď Chamberlain s Daladierom ustúpili Hitlerovi v jeho požiadavkách. Sprisahancom hrozilo, že by ich v prípade zatknutia hlavy štátu považovali na západe za nelegitímnych uzurpátorov“ (postoj.sk).

K neúspechu pokusu špičiek Wehrmachtu o odstránenie Hitlera paradoxne prispel aj zradný čs. prezident Edvard Beneš, ktorý namiesto toho, aby sa postavil na čelo obrany ČSR, kapituloval a neskôr zbabelo utiekol do Londýna, pričom nechal v štichu milióny krajanov.

 

3. WEHRMACHT NEMAL DOSTATOČNÝ POČET A KVALITU ZBRANÍ PRE VÍŤAZSTVO NAD ČSR

Nemecká propaganda tej doby neúnavne kŕmila svet obrázkami vzorne motorizovaných nemeckých jednotiek, postupujúcich proti minimálne motorizovaným armádam protivníkov. Bola to však iba umne vykonštruovaná propaganda, pretože reálny stav Wehrmachtu bol diametrálne odlišný. V skutočnosti bola nemecká armáda v roku 1938 motorizovaná len minimálne. Bez niekoľkých miliónov koní by sa nemecký Wehrmacht zosypal ako domček z kariet. Celá nemecká logistika spočívala na konských povozoch. Nemecké delostrelectvo by sa bez koní vôbec nemohlo presúvať a bolo by de facto Wehrmachtu nanič. Z celej nemeckej vojenskej prepravy bolo v roku 1938 „motorizovaných iba 10 %!“ (echo24.cz).

Môžeme vlastne bez zveličovania konštatovať, že bez koní by Nemci v žiadnom prípade nedokázali rozpútať druhú svetovú vojnu. Pritom nemecký Wehrmacht v roku 1938 kvalitou zbraní nijako zvlášť nevynikal. Nemci síce v tom čase disponovali napríklad vysoko kvalitným bezdrôtovým spojením, ale mali veľmi slabé delostrelectvo a okrem iného zaostávali aj „z hľadiska pechotnej výzbroje, zatiaľ čo čs. kanóny, húfnice, mažiare a guľomety sa radili medzi najlepšie na svete“ (echo24.cz).

Armáda ČSR bola motorizovaná na 40 percent a jej logistika fungovala dobre. Bola výborne vycvičená a vyzbrojená, takže v roku 1938 patrila k najlepším armádam v Európe. Wehrmacht síce prevyšoval armádu ČSR v počte tankov a lietadiel, ale mnohé z týchto zbraní boli zastarané a nepredstavovali pre ČSR takú hrozbu, ako by sa zdalo pri prvom pohľade na počty.

Nemci mali cca 2 400 tankov, lenže v drvivej väčšine to boli tančíky, ktoré nepripomínali skutočné obrnence, ale skôr vojenské hračky. Tie československú armádu nemohli nijak vážne ohroziť. Boli to napríklad tančíky PzKpfw I, ktoré samotní Nemci označovali za nevhodné pre modernú vojnu, pretože nemali ani kanóny, ale iba guľomety. Vážne ohrozenie nepredstavovali ani ľahké tanky PzKpfw II, ktoré boli vyzbrojené 20 mm kanónmi.

Skutočne relevantnú hrozbu pre armádu ČSR predstavovali iba stredné obrnence PzKpfw III a PzKpfw IV s 37mm a 75mm kanónmi. Lenže tých mali Nemci k dispozícii len niečo vyše dve stovky. Naproti tomu armáda ČSR mala síce len 420 tankov, ale z toho „okolo 350 ľahkých tankov a 70 tančíkov...“ (aktuality.sk).

Vyše 83 percent tankov, ktoré mala čs. armáda k dispozícii, tvorili ľahké tanky LT vz. 34 a LT vz. 35, nesúce kanóny kalibru 37 mm, ktoré mali vysokú prieraznosť. Tieto tanky boli mimoriadne nebezpečnou hrozbou pre Nemcov. Ak by sa teda uskutočnila tanková bitka medzi tankami Wehrmachtu a čs. armády, „bol by reálny pomer bojových hodnôt vcelku vyrovnaný“ (echo24.cz).

Kvalitu československých tankov si neskôr pochvaľovali aj Nemci, ktorí sa po okupácii Čiech a Moravy zmocnili aj vyspelého českého zbrojného priemyslu a väčšiny výzbroje armády ČSR, ktorú neskôr využívali pri dobývaní ďalších krajín. Napríklad „v roku 1940 počas ťaženia do Francúzska bola tankami LT-35 vyzbrojená celá nemecká 6. tanková divízia“ (securitymagazin.cz).

Jediným skutočným triumfom Nemecka v roku 1938 bolo letectvo. Ale ani pre Luftwaffe sa situácia nevyvíjala ideálne. Celkovo mali Nemci k dispozícii zhruba 2500 lietadiel, ale na útok ich bolo vyčlenených len „asi 1 200 (400 stíhacích, 600 bombardovacích a 200 taktických bombardovacích)“ (aktuality.sk).

Legendárne celokovové stíhačky Messerschmitt Bf 109 tvorili len menšinu lietadiel Luftwaffe. Prevažovali dvojplošníky Heinkel a Arado, ktoré kvalitou výrazne zaostávali za lietadlami armádneho letectva ČSR. Problémom Luftwaffe bol aj nedostatok bojových skúseností u väčšiny nemeckých pilotov. Len časť z nich prešla nasadením v Španielsku.

Čs. armáda vlastnila približne 1 500 lietadiel, medzi ktorými boli zastarané typy, ale aj znamenité bombardovacie jednoplošníky Avia B-71, dodané zo ZSSR. Keďže nemecká protivzdušná obrana bola v tom čase na nevyhovujúcej úrovni, možno predpokladať, že československí velitelia by neváhali nasadiť bombardéry proti letiskám a iným cieľom v Nemecku a spôsobiť tak Tretej ríši veľké škody.

Je síce pravdepodobné, že ak by sa rozhorela veľká letecká bitka, Luftwaffe by časom získala vzdušnú nadvládu, takmer určite by však „nedokázala zabezpečiť leteckú podporu pozemných jednotiek. Čs. letectvo by zrejme utrpelo veľké straty, ale bojaschopnosť by rozhodne nestratilo a mohlo by Nemcov stále ‚hrýzť‘, pretože by mohlo prejsť na akúsi vzdušnú partizánsku vojnu“ (echo24.cz).

Armáda ČSR mala sieť pohraničných opevnení, ktorých úlohou bolo spomaliť a maximálne skomplikovať postup Nemcov na území ČSR. Skeptici síce argumentujú, že Nemci mohli tieto opevnenia obísť a poraziť armádu ČSR s pevnosťami za svojím chrbtom, ale taká argumentácia svedčí o nepochopení problematiky. Žiadna armáda nemôže na dlhší čas nechať bojové jednotky nepriateľa za svojím chrbtom a dostať sa tak medzi nepriateľské jednotky spredu aj zozadu. Aj keby hlavné sily nemeckých vojsk pevnosti obišli a postúpili na územie ČSR, museli by iné nemecké jednotky dodatočne pevnosti dobyť. Svedčí o tom nakoniec aj príklad Brestskej pevnosti, ktorá bola 22. júna 1941 jedným z prvých cieľov Wehrmachtu pri útoku na ZSSR. Túto pevnosť sovietski vojaci dlhé dni bránili proti útokom nemeckých vojakov v hlbokom tyle nepriateľa a kapitulovali až v čase, keď hlavné sily nemeckých vojsk postúpili stovky kilometrov východným smerom dovnútra územia Sovietskeho zväzu. V Brestskej pevnosti sa odohral krvavý masaker, pri ktorom „padlo 482 nemeckých vojakov a asi 2 000 sovietskych“ (blog.idnes.cz).

Je pravdou, že systém pevností na hraniciach ČSR v roku 1938 ešte nebol dokončený, ale napriek tomu mohol zohrať významnú úlohu pri obrane republiky. Nikto nepočítal s tým, že tento systém bude nedobytný. Práve naopak, od začiatku sa počítalo s tým, že ich nepriateľ na niektorých miestach prelomí. Práve preto mali ťažké opevnenia nasmerované palebné polia aj do strán a vnútrozemia a ľahké pevnostné objekty bývali väčšinou budované šachovnicovo, aby sa nepriateľ dostal do krížovej paľby. Nemeckí generáli sa neskôr vyjadrovali o kvalite týchto pevností s rešpektom. Jeden z nich, generál Bodenschatz, „odhadoval, že pri prekonávaní čs. opevnení by musel Wehrmacht počítať so stratami okolo 60 %!“ (echo24.cz).

 

4. WEHRMACHT NEMAL DOSTATOČNÉ REZERVY NA DLHŠÍ VOJNOVÝ KONFLIKT

Podľa novších výskumov historikov Nemecko v roku 1938 nemalo pripravené dostatočné zásoby na dlhší vojenský konflikt. Wehrmacht mal vo svojich skladoch zásoby pre pozemnú armádu nanajvýš na jeden mesiac. Nemecké letectvo na tom bolo ešte oveľa horšie. Palivo, oleje a munícia by vystačili pre potreby Luftwaffe zhruba na dva týždne. Potom by bolo nemecké letectvo paralyzované.

Nemci mali len cca „50 % plánovaných zásob benzínu, 14 % zásob mazív a 30 % zásob munície, a tak by po jedinom mesiaci bojov zrejme nemali na čo jazdiť a čím strieľať. Keďže aj pesimistické odhady hovoria, že osamotené Československo by sa dokázalo brániť štyri až šesť týždňov, vnucuje sa otázka, čo by Nemci robili potom“ (echo24.cz).

Hitler svojimi sociálnymi a zbrojnými programami katastrofálne zadlžil Tretiu ríšu a priviedol ju na pokraj štátneho bankrotu. Fatálna nepripravenosť Nemecka na dlhší vojnový konflikt mohla rozhodujúcim spôsobom prispieť ku konečnému neúspechu Wehrmachtu pri dobývaní ČSR. Nemci by tu s najväčšou pravdepodobnosťou úplne vykrvácali a už nikdy by si nedovolili zaútočiť na iné okolité štáty. Paradoxne teda práve ČSR mala ako posledná šancu zastaviť Hitlera pri jeho svetovládnych plánoch. Kvôli zrade prezidenta Beneša sa však republika vzdala bez boja a umožnila tak rozpútanie druhej svetovej vojny.

 

5. ČSR MALA SPOJENCOV

Aj keď nás zradili západní spojenci, ČSR nebola v roku 1938 osamotená. Mala na svojej strane štáty Malej dohody, teda Rumunsko a Juhosláviu. Bukurešť po realizácii prvej fázy mobilizácie v Rumunsku prejavila ochotu dodržať spojenectvo s Československom a vyslať svoju armádu proti Maďarsku, čím by mu bránila vo vojenských akciách proti Československu.

Čo je však najdôležitejšie, Rumunsko vyjadrilo ochotu realizovať presun zbraní zo ZSSR do ČSR cez územie Rumunska. Moskva si zrejme nemohla dovoliť poslať do ČSR armádne jednotky, ale bola ochotná posilniť čs. armádu zbraňami a to by bola v tejto situácii veľmi cenná pomoc.

Navyše mohla ČSR získať mnoho zahraničných dobrovoľníkov, pretože v tomto období sa „v mnohých štátoch začali spontánne organizovať skupiny mužov, ktorí hodlali odcestovať do Československa a bojovať proti Hitlerovi. Značne bizarný ráz mal tento proces v Juhoslávii, kde tento úmysel oznámil aj rad dôstojníkov z generálneho štábu (!), ktorí dokonca pohrozili, že rezignujú a sami odídu do ČSR“ (echo24.cz).

 

6. NEMECKÁ GENERALITA VÔBEC NEPRIPRAVOVALA WEHRMACHT K ÚTOKU NA ČSR

Túto šokujúcu informáciu nachádzame v článku „Československo se mělo v roce 1938 bránit německé agresi“, v ktorom autor Jan Ziegler okrem iného uvádza, že vojenský historik Eduard Stehlík „nikde v nemeckých archívoch nezistil, že by sa nemecká armáda chystala na jeseň tridsiateho ôsmeho roku na vojnu proti Československu. Povolala do zbrane iba niekoľko tisíc záložníkov, ale žiadne významné presuny k československým hraniciam nevykonala“ (medium.seznam.cz). Ako ďalej uvádza autor článku, historik Stehlík mu kedysi v súkromnom rozhovore povedal, „že oni (Nemci) by do toho vtedy nešli“ (medium.seznam.cz).

Nemecká generalita teda s najväčšou pravdepodobnosťou skutočne pripravovala štátny prevrat a chystala sa zatknúť Hitlera. Pokiaľ by sa vtedajšia ČSR postavila na rozhodný odpor, druhá svetová vojna mohla byť eliminovaná už v zárodku. Navyše, podľa niektorých historikov v prípade rozhodného odporu armády ČSR proti nemeckým agresorom „by vo Francúzsku a Veľkej Británii prevážili tzv. vojnové strany, ku ktorých popredným osobnostiam patrili Sir Winston Churchill a generál Charles de Gaulle, a tieto krajiny by nám nakoniec prišli so svojimi vojskami na pomoc“ (medium.seznam.cz).

Paradoxne, práve Československo mohlo zabrániť vzniku druhej svetovej vojny už v zárodku. Bohužiaľ, zbabelá zrada prezidenta ČSR Edvarda Beneša i západných spojencov to neumožnila a uvoľnila Hitlerovi cestu k rozpútaniu celosvetového vojnového požiaru.

 

Karol Dučák

::

Vážený čitateľ,
pomôžte nám skvalitniť tento portál, prispejte svojím komentárom, vyjadrite svoj názor...
(redakčný dotazník)