Karol Dučák |
Uplynulo už vyše 86 rokov od tragickej zrady,
ktorej sa dopustil čs. prezident Edvard Beneš tým, že kapituloval pod nátlakom
Hitlera a ponechal Nemecku bez boja pohraničné oblasti, čím sa postaral o začiatok
konca ČSR. Neospravedlňuje ho ani fakt, že sa za ČSR nepostavili Angličania
a Francúzi, vtedajší spojenci.
Pritom vtedajšie vojensky slabé Nemecko nemalo
predpoklady poraziť čs. armádu. ČSR mala výborne vycvičenú a vyzbrojenú
armádu, ktorá v roku 1938 patrila k najlepším v Európe. Špičkoví čs. generáli,
predovšetkým skvelý armádny generál Ľudovít Krejčí, nesúhlasili s kapituláciou
čs. armády a boli zástancami ozbrojeného boja proti Wehrmachtu. Ľud ČSR v roku
1938 chcel a mohol ubrániť svoju vlasť proti útoku nemeckého obra na hlinených
nohách. Už z princípu mal právo a povinnosť brániť ohrozenú vlasť. Slabé Dánsko
nemalo šancu ubrániť sa Nemecku, ktoré v roku 1940 disponovalo oveľa silnejšou
armádou ako v roku 1938, ale napriek tomu sa bránilo, hoci len jeden deň.
Nasledujúci text prináša rozbor najdôležitejších skutočností, ktoré jasne potvrdzujú oprávnenosť odhodlania čs. generality aj obyvateľov ČSR brániť ohrozenú vlasť, pričom jasne demaskujú zbabelosť zrady čs. prezidenta Edvarda Beneša.
1. NEMECKÁ ARMÁDA V ROKU
1938 NEBOLA PRIPRAVENÁ ROZPÚTAŤ SVETOVÚ VOJNU
Versailleská mierová zmluva z roku 1919
výrazne obmedzila nemeckú brannú moc. Zakazovala Nemecku vlastniť ťažké
delostrelectvo, tanky, vojenské letectvo a ponorky. Čo však najviac decimovalo
vojenskú silu Nemecka, bolo zrušenie všeobecnej vojenskej povinnosti. Nemecko
malo povolenú minimálnu profesionálnu armádu, teda Reichswehr, s celkovým
počtom 100 tisíc príslušníkov.
Tiež malo Nemecko zákaz vykonávať akýkoľvek
vojenský výcvik obyvateľstva a vytvárať polovojenské organizácie. Obmedzené
boli aj stavy vojnovej flotily. Nemecko mohlo mať vojenskú flotilu s výtlakom
cca 110 000 ton s 15 000 mužmi. Navyše „bola vytvorená demilitarizovaná zóna
východne od Rýna v šírke 50 km“ (priestornet.com).
Pri takomto početnom počte stave armády sa pre
Nemecko mohlo stať hrozbou aj susedné Poľsko, ktoré v tej dobe malo väčšiu
armádu ako jeho západný sused. Napríklad v roku 1926 bola poľská armáda
s počtom zhruba 283 tisíc príslušníkov považovaná za tretiu najpočetnejšiu
„pozemnú armádu v Európe“ (dlibra.bg.ajd.czest.pl
, s. 41). Väčšiu armádu v Európe malo v tej dobe len Francúzsko
a ZSSR.
Situácia sa zmenila až v roku 1935, keď
Nemecko vystúpilo zo Spoločnosti národov a obnovilo brannú povinnosť a vojenské
letectvo. Navyše vo februári 1936 obsadilo demilitarizovanú zónu v Porýní.
Lenže od roku 1935 do roku 1938 nemohlo Nemecko stihnúť vycvičiť
a vyzbrojiť dostatočne silnú armádu na rozpútanie svetovej vojny. Od roku
1919 do roku 1935 sa v Nemecku nekonali odvody, takže značná časť nemeckých
mužov neprešla vojenským výcvikom. Týchto mužov bolo možné zaradiť len do
záložných a tylových jednotiek. Preto bol v septembri 1938 početný stav
nemeckej armády „niečo cez 1 100 000 vojakov (z toho asi 35 000 dôstojníkov) a
nedocvičené zálohy mali necelých 900 000 mužov (každý rok bolo povolávaných
šesťkrát 50 000 mužov na dvojmesačný vojenský výcvik) “ (valka.cz).
Naproti tomu počty vojnovej armády ČSR po
skončení všeobecnej mobilizácie, vyhlásenej 23. septembra 1938, „dosiahli 1 128
000 osôb, z toho 48 000 dôstojníkov a 9 000 rotmajstrov“ (armada.vojenstvi.cz).
Stará poučka vojenstva hovorí, že útočník by
mal disponovať minimálne trikrát väčšou armádou ako obranca. Lenže prevaha
Wehrmachtu v roku 1938 nebola „údajne nutných 3:1 pre útočníka“ (lidovky.cz).
Nemecká branná moc v roku 1938 bol iba tieňom
neskoršieho Wehrmachtu, víťaziaceho na začiatku druhej svetovej vojny. Krajina
v tom čase ešte nebola pripravená na veľkú vojnu. Armáde chýbal nielen personál,
ale aj výzbroj, ktorú fabriky nestihli dodať armáde v dostatočnej kvantite
i kvalite. Žiadna divízia nemeckej armády v septembri 1938 „nebola ani
zďaleka kompletná, niektoré existovali skoro len formálne a mnohým z nich
chýbala veľká časť techniky“ (echo24.cz).
Hitler sa snažil vyvolávať dojem, že má k
dispozícii dostatočne veľkú a dobre vyzbrojenú armádu, plne pripravenú na boj,
v skutočnosti však blufoval, pričom dúfal, že ovládne Sudety bez boja. Nakoniec
vďaka tomuto blufu aspoň spočiatku triumfoval.
Nemecko síce prevyšovalo Československo v
počte niektorých druhov zbraní, ale na druhej strane Wehrmacht mal obrovské
problémy s nedostatočne vycvičenými vojakmi a zúfalým nedostatkom skúsených
dôstojníkov. Čs. armáda mala väčší počet dôstojníkov a navyše sa opierala o
ostrieľaný dôstojnícky zbor z bývalých legionárov, ktorí získavali značnú časť
svojich praktických skúseností „v manévrových stretoch na veľkých priestoroch
ruskej Sibíri a Uralu“ (valka.cz).
Navyše „nemecké velenie brannej moci bolo
komplikované a roztrieštené“ (valka.cz).
Hitlerovi nepriali ani iné okolnosti. Mnohým
jednoduchým Nemcom sa do vojny vôbec nechcelo a „vážne pochybnosti o plánovanom
novom dobrodružstve zdieľal aj rad vysokých dôstojníkov, vrátane niekoľkých
členov generálneho štábu“ (forum24.cz).
2. NEMECKU HROZIL ŠTÁTNY
PREVRAT
Keď sa Hitler chystal rozpútať svetovú vojnu,
ani netušil, že najväčšou slabinou jeho plánov neboli generáli cudzích armád,
ale – paradoxne – jeho vlastná generalita, ktorá sa ho pokúšala odstrániť.
Nemecké armádne špičky realisticky hodnotili situáciu a nemohli súhlasiť s
Hitlerovým samovražedným vojnovým dobrodružstvom, ktoré viedlo nemecký národ do
istej záhuby. Na rozdiel od Hitlera, obmedzeného rakúskeho privandrovalca, to
boli vzdelaní vojenskí odborníci. Niektorí z nich boli príslušníkmi najvýznamnejších
nemeckých šľachtických rodín, a preto ich urážalo, že musia poslúchať rakúskeho
diletanta, ktorý síce bojoval v prvej svetovej vojne, ba dokonca počas nej bol
aj zranený, ale svojimi nereálnymi svetovládnymi plánmi hnal nemecký národ do
skazy. Preto bol Hitler po celé roky tŕňom v oku špičiek Wehrmachtu. Ich
nedesilo „Československo, ale Hitlerova ľahkomyseľnosť či hazardérstvo, ochota
riskovať konflikt s Francúzskom, a dokonca aj s Anglickom“ (forum24.cz).
V tom čase ešte nebolo úplne isté, ako sa zachovajú Francúzi, ktorí
mohli využiť útok Nemecka proti ČSR na to, aby Nemcom vpadli do chrbta. Preto musela byť časť nemeckých síl viazaná
na západe Nemecka pre prípad francúzskeho a anglického útoku. Bojovať na dvoch
frontoch naraz Nemci v roku 1938 v žiadnom prípade neboli schopní. Preto sa
mnohí dôstojníci a generáli Wehrmachtu pokúšali odstrániť Hitlera. Ako uvádza
Marek Meško, práve v čase pohnutých udalostí na českom pohraničí v roku 1938 sa
„generáli Halder a Witzleben a plukovník Oster pokúšali zatknúť Hitlera. Plán
však stroskotal, keď západné mocnosti pristúpili v Mníchove na Hitlerove územné
požiadavky“ (Meško, M.: Mníchovský atentát na Hitlera. In: Historická revue,
ročník XII, číslo 5/2001, s. 18).
Medzi sprisahancami mal v tom čase významné
postavenie Wilhelm Canaris, veliaci nemeckej výzvednej službe Abwehr. Canaris
dokonca vytvoril špeciálne komando, ktoré malo za úlohu zatknúť Hitlera. Následne
mala moc v krajine prevziať nová dočasná vláda, lenže tu by museli uznať
spojenci. Plány sprisahancov „však zmarila Mníchovská dohoda, keď Chamberlain s
Daladierom ustúpili Hitlerovi v jeho požiadavkách. Sprisahancom hrozilo, že by
ich v prípade zatknutia hlavy štátu považovali na západe za nelegitímnych
uzurpátorov“
(postoj.sk).
K neúspechu pokusu špičiek Wehrmachtu o
odstránenie Hitlera paradoxne prispel aj zradný čs. prezident Edvard Beneš,
ktorý namiesto toho, aby sa postavil na čelo obrany ČSR, kapituloval a neskôr
zbabelo utiekol do Londýna, pričom nechal v štichu milióny krajanov.
3. WEHRMACHT NEMAL
DOSTATOČNÝ POČET A KVALITU ZBRANÍ PRE VÍŤAZSTVO NAD ČSR
Nemecká propaganda tej doby neúnavne kŕmila
svet obrázkami vzorne motorizovaných nemeckých jednotiek, postupujúcich proti
minimálne motorizovaným armádam protivníkov. Bola to však iba umne
vykonštruovaná propaganda, pretože reálny stav Wehrmachtu bol diametrálne
odlišný. V skutočnosti bola nemecká armáda v roku 1938 motorizovaná len
minimálne. Bez niekoľkých miliónov koní by sa nemecký Wehrmacht zosypal ako
domček z kariet. Celá nemecká logistika spočívala na konských povozoch. Nemecké
delostrelectvo by sa bez koní vôbec nemohlo presúvať a bolo by de facto
Wehrmachtu nanič. Z celej nemeckej vojenskej prepravy bolo v roku 1938
„motorizovaných iba 10 %!“ (echo24.cz).
Môžeme vlastne bez zveličovania konštatovať,
že bez koní by Nemci v žiadnom prípade nedokázali rozpútať druhú svetovú vojnu.
Pritom nemecký Wehrmacht v roku 1938 kvalitou zbraní nijako zvlášť nevynikal.
Nemci síce v tom čase disponovali napríklad vysoko kvalitným bezdrôtovým
spojením, ale mali veľmi slabé delostrelectvo a okrem iného zaostávali aj
„z hľadiska pechotnej výzbroje, zatiaľ čo čs. kanóny, húfnice, mažiare a guľomety
sa radili medzi najlepšie na svete“ (echo24.cz).
Armáda ČSR bola motorizovaná na 40 percent a
jej logistika fungovala dobre. Bola výborne vycvičená a vyzbrojená, takže v
roku 1938 patrila k najlepším armádam v Európe. Wehrmacht síce prevyšoval
armádu ČSR v počte tankov a lietadiel, ale mnohé z týchto zbraní boli zastarané
a nepredstavovali pre ČSR takú hrozbu, ako by sa zdalo pri prvom pohľade na
počty.
Nemci mali cca 2 400 tankov, lenže v drvivej
väčšine to boli tančíky, ktoré nepripomínali skutočné obrnence, ale skôr
vojenské hračky. Tie československú armádu nemohli nijak vážne ohroziť. Boli to
napríklad tančíky PzKpfw I, ktoré samotní Nemci označovali za nevhodné pre
modernú vojnu, pretože nemali ani kanóny, ale iba guľomety. Vážne ohrozenie
nepredstavovali ani ľahké tanky PzKpfw II, ktoré boli vyzbrojené 20 mm kanónmi.
Skutočne relevantnú hrozbu pre armádu ČSR
predstavovali iba stredné obrnence PzKpfw III a PzKpfw IV s 37mm a 75mm
kanónmi. Lenže tých mali Nemci k dispozícii len niečo vyše dve stovky. Naproti
tomu armáda ČSR mala síce len 420 tankov, ale z toho „okolo 350 ľahkých
tankov a 70 tančíkov...“ (aktuality.sk).
Vyše 83 percent tankov, ktoré mala čs. armáda
k dispozícii, tvorili ľahké tanky LT vz. 34 a LT vz. 35, nesúce kanóny
kalibru 37 mm, ktoré mali vysokú prieraznosť. Tieto tanky boli mimoriadne
nebezpečnou hrozbou pre Nemcov. Ak by sa teda uskutočnila tanková bitka medzi
tankami Wehrmachtu a čs. armády, „bol by reálny pomer bojových hodnôt
vcelku vyrovnaný“ (echo24.cz).
Kvalitu československých tankov si neskôr
pochvaľovali aj Nemci, ktorí sa po okupácii Čiech a Moravy zmocnili aj
vyspelého českého zbrojného priemyslu a väčšiny výzbroje armády ČSR, ktorú
neskôr využívali pri dobývaní ďalších krajín. Napríklad „v roku 1940 počas
ťaženia do Francúzska bola tankami LT-35 vyzbrojená celá nemecká 6. tanková
divízia“ (securitymagazin.cz).
Jediným skutočným triumfom Nemecka v roku 1938
bolo letectvo. Ale ani pre Luftwaffe sa situácia nevyvíjala ideálne. Celkovo
mali Nemci k dispozícii zhruba 2500 lietadiel, ale na útok ich bolo vyčlenených
len „asi 1 200 (400 stíhacích, 600 bombardovacích a 200 taktických
bombardovacích)“ (aktuality.sk).
Legendárne celokovové stíhačky Messerschmitt
Bf 109 tvorili len menšinu lietadiel Luftwaffe. Prevažovali dvojplošníky
Heinkel a Arado, ktoré kvalitou výrazne zaostávali za lietadlami armádneho
letectva ČSR. Problémom Luftwaffe bol aj nedostatok bojových skúseností u
väčšiny nemeckých pilotov. Len časť z nich prešla nasadením v Španielsku.
Čs. armáda vlastnila približne 1 500
lietadiel, medzi ktorými boli zastarané typy, ale aj znamenité bombardovacie
jednoplošníky Avia B-71, dodané zo ZSSR. Keďže nemecká protivzdušná obrana bola
v tom čase na nevyhovujúcej úrovni, možno predpokladať, že československí
velitelia by neváhali nasadiť bombardéry proti letiskám a iným cieľom v Nemecku
a spôsobiť tak Tretej ríši veľké škody.
Je síce pravdepodobné, že ak by sa rozhorela
veľká letecká bitka, Luftwaffe by časom získala vzdušnú nadvládu, takmer určite
by však „nedokázala zabezpečiť leteckú podporu pozemných jednotiek. Čs.
letectvo by zrejme utrpelo veľké straty, ale bojaschopnosť by rozhodne nestratilo
a mohlo by Nemcov stále ‚hrýzť‘,
pretože by mohlo prejsť na akúsi vzdušnú partizánsku vojnu“ (echo24.cz).
Armáda ČSR mala sieť pohraničných opevnení, ktorých úlohou bolo
spomaliť a maximálne skomplikovať postup Nemcov na území ČSR. Skeptici síce argumentujú, že Nemci mohli
tieto opevnenia obísť a poraziť armádu ČSR s pevnosťami za svojím chrbtom, ale
taká argumentácia svedčí o nepochopení problematiky. Žiadna armáda nemôže na
dlhší čas nechať bojové jednotky nepriateľa za svojím chrbtom a dostať sa tak
medzi nepriateľské jednotky spredu aj zozadu. Aj keby hlavné sily nemeckých
vojsk pevnosti obišli a postúpili na územie ČSR, museli by iné nemecké jednotky
dodatočne pevnosti dobyť. Svedčí o tom nakoniec aj príklad Brestskej pevnosti,
ktorá bola 22. júna 1941 jedným z prvých cieľov Wehrmachtu pri útoku na ZSSR.
Túto pevnosť sovietski vojaci dlhé dni bránili proti útokom nemeckých vojakov v
hlbokom tyle nepriateľa a kapitulovali až v čase, keď hlavné sily nemeckých
vojsk postúpili stovky kilometrov východným smerom dovnútra územia Sovietskeho
zväzu. V Brestskej pevnosti sa odohral krvavý masaker, pri ktorom „padlo 482
nemeckých vojakov a asi 2 000 sovietskych“ (blog.idnes.cz).
Je pravdou, že systém pevností na hraniciach
ČSR v roku 1938 ešte nebol dokončený, ale napriek tomu mohol zohrať významnú
úlohu pri obrane republiky. Nikto nepočítal s tým, že tento systém bude
nedobytný. Práve naopak, od začiatku sa počítalo s tým, že ich nepriateľ
na niektorých miestach prelomí. Práve preto mali ťažké opevnenia nasmerované
palebné polia aj do strán a vnútrozemia a ľahké pevnostné objekty bývali
väčšinou budované šachovnicovo, aby sa nepriateľ dostal do krížovej paľby.
Nemeckí generáli sa neskôr vyjadrovali o kvalite týchto pevností
s rešpektom. Jeden z nich, generál Bodenschatz, „odhadoval, že pri
prekonávaní čs. opevnení by musel Wehrmacht počítať so stratami okolo 60 %!“ (echo24.cz).
4. WEHRMACHT NEMAL
DOSTATOČNÉ REZERVY NA DLHŠÍ VOJNOVÝ KONFLIKT
Podľa novších výskumov historikov Nemecko
v roku 1938 nemalo pripravené dostatočné zásoby na dlhší vojenský
konflikt. Wehrmacht mal vo svojich skladoch zásoby pre pozemnú armádu nanajvýš
na jeden mesiac. Nemecké letectvo na tom bolo ešte oveľa horšie. Palivo, oleje
a munícia by vystačili pre potreby Luftwaffe zhruba na dva týždne. Potom by
bolo nemecké letectvo paralyzované.
Nemci mali len cca „50 % plánovaných zásob
benzínu, 14 % zásob mazív a 30 % zásob munície, a tak by po jedinom mesiaci
bojov zrejme nemali na čo jazdiť a čím strieľať. Keďže aj pesimistické odhady
hovoria, že osamotené Československo by sa dokázalo brániť štyri až šesť
týždňov, vnucuje sa otázka, čo by Nemci robili potom“ (echo24.cz).
Hitler svojimi sociálnymi a zbrojnými
programami katastrofálne zadlžil Tretiu ríšu a priviedol ju na pokraj štátneho
bankrotu. Fatálna nepripravenosť Nemecka na dlhší vojnový konflikt mohla
rozhodujúcim spôsobom prispieť ku konečnému neúspechu Wehrmachtu pri dobývaní
ČSR. Nemci by tu s najväčšou pravdepodobnosťou úplne vykrvácali a už nikdy by
si nedovolili zaútočiť na iné okolité štáty. Paradoxne teda práve ČSR mala ako
posledná šancu zastaviť Hitlera pri jeho svetovládnych plánoch. Kvôli zrade
prezidenta Beneša sa však republika vzdala bez boja a umožnila tak rozpútanie
druhej svetovej vojny.
5. ČSR MALA SPOJENCOV
Aj keď nás zradili západní spojenci, ČSR
nebola v roku 1938 osamotená. Mala na svojej strane štáty Malej dohody, teda
Rumunsko a Juhosláviu. Bukurešť po realizácii prvej fázy mobilizácie v Rumunsku
prejavila ochotu dodržať spojenectvo s Československom a vyslať svoju armádu
proti Maďarsku, čím by mu bránila vo vojenských akciách proti Československu.
Čo je však najdôležitejšie, Rumunsko vyjadrilo
ochotu realizovať presun zbraní zo ZSSR do ČSR cez územie Rumunska. Moskva si
zrejme nemohla dovoliť poslať do ČSR armádne jednotky, ale bola ochotná
posilniť čs. armádu zbraňami a to by bola v tejto situácii veľmi cenná pomoc.
Navyše mohla ČSR získať mnoho zahraničných
dobrovoľníkov, pretože v tomto období sa „v mnohých štátoch začali spontánne
organizovať skupiny mužov, ktorí hodlali odcestovať do Československa a bojovať
proti Hitlerovi. Značne bizarný ráz mal tento proces v Juhoslávii, kde tento
úmysel oznámil aj rad dôstojníkov z generálneho štábu (!), ktorí dokonca
pohrozili, že rezignujú a sami odídu do ČSR“ (echo24.cz).
6. NEMECKÁ GENERALITA
VÔBEC NEPRIPRAVOVALA WEHRMACHT K ÚTOKU NA ČSR
Túto šokujúcu informáciu nachádzame v článku „Československo
se mělo v roce 1938 bránit německé agresi“, v ktorom autor Jan
Ziegler okrem iného uvádza, že vojenský historik Eduard Stehlík „nikde v
nemeckých archívoch nezistil, že by sa nemecká armáda chystala na jeseň
tridsiateho ôsmeho roku na vojnu proti Československu. Povolala do zbrane iba
niekoľko tisíc záložníkov, ale žiadne významné presuny k československým
hraniciam nevykonala“ (medium.seznam.cz). Ako ďalej uvádza autor článku, historik
Stehlík mu kedysi v súkromnom rozhovore povedal, „že oni (Nemci) by do toho
vtedy nešli“ (medium.seznam.cz).
Nemecká generalita teda s najväčšou
pravdepodobnosťou skutočne pripravovala štátny prevrat a chystala sa zatknúť
Hitlera. Pokiaľ by sa vtedajšia ČSR postavila na rozhodný odpor, druhá svetová
vojna mohla byť eliminovaná už v zárodku. Navyše, podľa niektorých historikov v
prípade rozhodného odporu armády ČSR proti nemeckým agresorom „by vo Francúzsku
a Veľkej Británii prevážili tzv. vojnové strany, ku ktorých popredným
osobnostiam patrili Sir Winston Churchill a generál Charles de Gaulle, a tieto
krajiny by nám nakoniec prišli so svojimi vojskami na pomoc“ (medium.seznam.cz).
Paradoxne, práve Československo mohlo zabrániť
vzniku druhej svetovej vojny už v zárodku. Bohužiaľ, zbabelá zrada prezidenta
ČSR Edvarda Beneša i západných spojencov to neumožnila a uvoľnila
Hitlerovi cestu k rozpútaniu celosvetového vojnového požiaru.
Karol
Dučák
::
Vážený čitateľ,
pomôžte nám skvalitniť tento portál, prispejte svojím komentárom, vyjadrite
svoj názor...
(redakčný dotazník)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Pravidlá diskusie v PriestorNete
1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.