Životný príbeh katolíckeho intelektuála

 

Môj život (Spomienky Vendelína Jankoviča na roky 1925–1954)

Bratislava, Politickí väzni – Zväz protikomunistického odboja, 2024

Kniha spomienok Vendelína Jankoviča, ktorú redakčne pripravil historik Martin Lacko, je príspevkom k poznaniu našich dejín. Pripomeňme, že Vendelín Jankovič (1915–1997) patrí k najvýznamnejším osobnostiam zakladateľskej generácie pracovníkov pamiatkovej starostlivosti na Slovensku. Bol významným historikom, archivárom, bibliografom. Mal vysoké odborné aj ľudské kvality, ako cirkevne nezaujatého ho hodnotili i evanjelické osobnosti, ako napríklad farár a historik Ondrej Prostredník, intelektuál Igor Thurzo či Dušan Čaplovič.

Menej známy je jeho príbeh z mladosti, keď bol v septembri 1947 zatknutý a sedem rokov väznený – a práve na to sa sústreďuje recenzovaná kniha; píše sa v nej aj o autorových rodinných koreňoch a súvislostiach, keďže aj jeho bratia boli perzekvovaní a väznení.

Vendelín Jankovič sa narodil 27. júla 1915 v Cíferi v chudobnej mnohopočetnej rodine, v rodine Jozefa (1873–1938) a Agnesy, rodenej Viskupičovej z Ružindola (1876–1965), ktorá prijala jedenásť detí, z ktorých tri zomreli v ranom veku, šiesti chlapci a dve dievčatá sa dožili dospelosti.

Vendelínov starší brat František (1894–1962), banskoštiavnický dekan – farár aj starosta, sa zaslúžil o zveľadenie mesta hospodársky, ale aj spoločensky, spolkovo i nábožensky. Vo Viedni v roku 1907 ho vysvätili za kňaza, bol krajinským poslancom a od vzniku SR do novembra 1942 poslancom Slovenského snemu. Pomáhal svojej rodine, súrodencom, Vendelínovi umožnil štúdiá na gymnáziu, najprv v Banskej Štiavnici a potom v Bratislave. Františkovi sa povojnový režim za jeho dlhoročnú činnosť v prospech mesta odmenil tým, že bol zatknutý a 10. júna 1947 odsúdený za kolaboráciu na dvanásť rokov väzenia a prepadnutie majetku. Jeho brat Ladislav (1917–1998) mu chcel sprostredkovať útek na Západ, čo František odmietol so slovami „bol som s mojimi ľuďmi v dobrom a neopustím ich ani ťažkostiach. V rokoch 1947–1951 bol odkázaný na pomoc iných, bez akýchkoľvek príjmov. Až v roku 1952 bol amnestovaný, ale mal zákaz vrátiť sa do Banskej Štiavnice a podmienky, v ktorých žil, ho psychicky položili, nebol schopný spravovať ani menšie farnosti Doľany, Nýrovce a Moyzesov, ktoré mu pridelili. Posledný rok života prežil u brata v Báhoni, 14. februára 1962 zomrel a bol pochovaný v rodičovskom hrobe v Cíferi. 

Ďalší z rodiny, brat Ján (1905–1975), bol zatknutý a odsúdený na osem rokov a prepadnutie takmer celého majetku a peňažný trest. Trest si odpykal v Jáchymovských baniach. Brat Jozef (1907–1989) bol učiteľom, šikanovaný ŠtB, čo sa podpísalo na jeho podlomenom zdravotnom stave. Brat Ambróz (1912–1990) odišiel na Západ aj s manželkou, v neprítomnosti ho odsúdili za zločin kolaborácie, keďže stál na platforme Slovenskej republiky, pre československý štát sa stal fašistom. Usadil sa vo Francúzku. Najmladší brat Ladislav (1917–1998), významný organizátor slovenskej kultúry a národnostného a spoločenského života, publicista, spolkový pracovník, bojovník za spravodlivosť takisto odišiel na Západ, kde spolu s J. Paučom založili časopis Slobodné Slovensko.

Vendelín v rokoch 1934 až 1939 študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave odbor slovenský jazyk a história. V roku 1940 obhájil prácu Jezuiti v Banskej Štiavnici a bol promovaný za doktora filozofie. V rokoch 1939 až 1947 pôsobil ako pracovník vo viacerých archívoch na Slovensku, najprv v Krajinskom archíve. Venoval sa náboženským a kultúrnym dejinám, histórii Banskej Štiavnice a Trnavy. Niekoľko biografických prác napísal o osobnosti Jána Čaploviča (1780–1847). Dostupná verejnosti je i jeho ďalšia publikačná činnosť.

V rokoch 1942–1943 bol na študijnom pobyte v Budapešti a získal mnohé pramene k politickým, kultúrnym a náboženským dejinám Slovenska v 16. až 18. storočí.  V roku 1946 patril k zakladateľom Slovenskej historickej spoločnosti a stal sa jej prvým vedeckým tajomníkom. Bol redaktorom časopisu Verbum, ktorý uverejnil v rokoch 1947–48 asi dvadsať jeho článkov a recenzií.

Jeho bohatá tvorivá činnosť bola násilne prerušená, keď bol 19. septembra 1947 na pracovisku zatknutý. Nasledovala dvojročná vyšetrovacia väzba, súd a väznenie. Jeho „zločin“ spočíval v tom, že chcel udržiavať kontakt s rodinou v exile. Po prepustení pôsobil ako archivár v Matici Slovenskej v Trnave. Bol sledovaný aj na slobode. V roku 1959 prešiel do Slovenského ústavu pamiatkovej starostlivosti, kde sa mu spolu s kolegami podarilo vytvoriť pracovisko špecializované na kultúrne dedičstvo Slovenska. Ako vedecký pracovník a vedúci odboru histórie a národno-historických pamiatok pracoval v ústave až do odchodu do dôchodku v roku 1980.

Využíval znalosti z archeológie, etnológie, dejín a pomocných vied historických, i jazykové znalosti nemčiny, maďarčiny, latinčiny, francúzštiny a ruštiny. V práci mu pomáhala jeho odborná erudovanosť, pracovitosť, húževnatosť a sebadisciplína.  Za dielo Dejiny mesta Bardejov za feudalizmu mu bola v roku 1965 udelená vedecká hodnosť kandidáta vied. Historický odbor MS mu udelil Pamätnú medailu Daniela Rapanta.

Vendelín Jankovič svoje spomienky zapísal krátko pred smrťou, ani ich nestihol dokončiť a skompletizovať. Sú svedectvom o jeho mladosti, rodine, súrodencoch, rodnej obci, Slovensku pred príchodom vojny a za socializmu, ale aj o dvojročnej vyšetrovacej väzbe a sedemročnom väznení...  Jeho široká odborná činnosť nie je predmetom publikácie, pretože bola spracovaná na iných miestach.

Publikáciu uvádza štúdia zostavovateľa Martina Lacka pod názvom Osudy slovenského katolíckeho intelektuála v 20. storočí, v ktorej je priblížená táto húževnatá a pracovitá osobnosť, ktorej ducha a hlbokú kresťanskú vieru, vštepenú v rodinnom prostredí, a lásku k národu nezlomilo ani väzenie.

Máme možnosť čítať autentické spomienky písané perom historika s vysokou odbornou i ľudskou erudíciou – ako svedectvo o osobnom, rodinnom, národnom, spoločenskom živote, mnoho odhaľujúce z ťažkého obdobia života národa, ktorého poslední pamätníci už odchádzajú do večnosti, ale môžu nás inšpirovať k tvorivému, zodpovednému a obetavému životu aj v zložitých pomeroch našej súčasnosti.

(Poznámka: Pri písaní tohto článku som použil okrem spomínanej knihy spomienok aj niektoré informácie uverejnené na stránke pamiatky.sk, autorka Mgr. Martina Orosová.)

 

Ľudovít Košík

::

Predstavujeme knihy-svedectvá:

Martin Lacko (zost.): Partizánske zločiny v pamäti národa

František Vnuk (zost.): Noc pred popravou

Imrich Nemec: Nemôžem opustiť svoj ľud

::

PriestorNet patrí ľuďom súcim na slovo, rozhľadeným a kultivovaným...
Staňte sa jeho priaznivcom: podrobnejšie informácie.