Môj život (Spomienky Vendelína Jankoviča na roky 1925–1954)
Bratislava, Politickí väzni – Zväz protikomunistického odboja, 2024
Kniha spomienok Vendelína Jankoviča, ktorú
redakčne pripravil historik Martin Lacko, je príspevkom k poznaniu našich
dejín. Pripomeňme, že Vendelín Jankovič (1915–1997) patrí k najvýznamnejším
osobnostiam zakladateľskej generácie pracovníkov pamiatkovej starostlivosti na
Slovensku. Bol významným historikom, archivárom, bibliografom. Mal vysoké
odborné aj ľudské kvality, ako cirkevne nezaujatého ho hodnotili i evanjelické
osobnosti, ako napríklad farár a historik Ondrej Prostredník, intelektuál Igor
Thurzo či Dušan Čaplovič.
Menej známy je jeho príbeh z mladosti, keď bol v septembri 1947 zatknutý a sedem rokov väznený – a práve na to sa sústreďuje recenzovaná kniha; píše sa v nej aj o autorových rodinných koreňoch a súvislostiach, keďže aj jeho bratia boli perzekvovaní a väznení.
Vendelín Jankovič sa narodil 27. júla 1915 v
Cíferi v chudobnej mnohopočetnej rodine, v rodine Jozefa (1873–1938)
a Agnesy, rodenej Viskupičovej z Ružindola (1876–1965), ktorá prijala
jedenásť detí, z ktorých tri zomreli v ranom veku, šiesti chlapci a dve dievčatá
sa dožili dospelosti.
Vendelínov starší brat František (1894–1962),
banskoštiavnický dekan – farár aj starosta, sa zaslúžil o zveľadenie mesta
hospodársky, ale aj spoločensky, spolkovo i nábožensky. Vo Viedni v roku
1907 ho vysvätili za kňaza, bol krajinským poslancom a od vzniku SR do novembra
1942 poslancom Slovenského snemu. Pomáhal svojej rodine, súrodencom,
Vendelínovi umožnil štúdiá na gymnáziu, najprv v Banskej Štiavnici a potom v
Bratislave. Františkovi sa povojnový režim za jeho dlhoročnú činnosť v prospech
mesta odmenil tým, že bol zatknutý a 10. júna 1947 odsúdený za kolaboráciu na
dvanásť rokov väzenia a prepadnutie majetku. Jeho brat Ladislav (1917–1998) mu
chcel sprostredkovať útek na Západ, čo František odmietol so slovami „bol som s
mojimi ľuďmi v dobrom a neopustím ich ani ťažkostiach. V rokoch 1947–1951 bol
odkázaný na pomoc iných, bez akýchkoľvek príjmov. Až v roku 1952 bol
amnestovaný, ale mal zákaz vrátiť sa do Banskej Štiavnice a podmienky, v
ktorých žil, ho psychicky položili, nebol schopný spravovať ani menšie farnosti
Doľany, Nýrovce a Moyzesov, ktoré mu pridelili. Posledný rok života prežil u
brata v Báhoni, 14. februára 1962 zomrel a bol pochovaný v rodičovskom
hrobe v Cíferi.
Ďalší z rodiny, brat Ján (1905–1975), bol
zatknutý a odsúdený na osem rokov a prepadnutie takmer celého majetku a peňažný
trest. Trest si odpykal v Jáchymovských baniach. Brat Jozef (1907–1989) bol
učiteľom, šikanovaný ŠtB, čo sa podpísalo na jeho podlomenom zdravotnom stave.
Brat Ambróz (1912–1990) odišiel na Západ aj s manželkou, v neprítomnosti ho
odsúdili za zločin kolaborácie, keďže stál na platforme Slovenskej republiky,
pre československý štát sa stal fašistom. Usadil sa vo Francúzku. Najmladší
brat Ladislav (1917–1998), významný organizátor slovenskej kultúry a
národnostného a spoločenského života, publicista, spolkový pracovník, bojovník
za spravodlivosť takisto odišiel na Západ, kde spolu s J. Paučom založili
časopis Slobodné Slovensko.
Vendelín v rokoch 1934 až 1939 študoval na Filozofickej fakulte
Slovenskej univerzity v Bratislave odbor slovenský jazyk a história. V roku 1940 obhájil prácu Jezuiti v Banskej
Štiavnici a bol promovaný za doktora filozofie. V rokoch 1939 až 1947 pôsobil
ako pracovník vo viacerých archívoch na Slovensku, najprv v Krajinskom archíve.
Venoval sa náboženským a kultúrnym dejinám, histórii Banskej Štiavnice a
Trnavy. Niekoľko biografických prác napísal o osobnosti Jána Čaploviča
(1780–1847). Dostupná verejnosti je i jeho ďalšia publikačná činnosť.
V rokoch 1942–1943 bol na študijnom pobyte
v Budapešti a získal mnohé pramene k politickým, kultúrnym a
náboženským dejinám Slovenska v 16. až 18. storočí. V roku 1946 patril k zakladateľom Slovenskej
historickej spoločnosti a stal sa jej prvým vedeckým tajomníkom. Bol redaktorom
časopisu Verbum, ktorý uverejnil v rokoch 1947–48 asi dvadsať jeho článkov a
recenzií.
Jeho bohatá tvorivá činnosť bola násilne
prerušená, keď bol 19. septembra 1947 na pracovisku zatknutý. Nasledovala
dvojročná vyšetrovacia väzba, súd a väznenie. Jeho „zločin“ spočíval v tom, že
chcel udržiavať kontakt s rodinou v exile. Po prepustení pôsobil ako archivár v
Matici Slovenskej v Trnave. Bol sledovaný aj na slobode. V roku 1959
prešiel do Slovenského ústavu pamiatkovej starostlivosti, kde sa mu spolu s
kolegami podarilo vytvoriť pracovisko špecializované na kultúrne dedičstvo
Slovenska. Ako vedecký pracovník a vedúci odboru histórie
a národno-historických pamiatok pracoval v ústave až do odchodu do
dôchodku v roku 1980.
Využíval znalosti z archeológie, etnológie,
dejín a pomocných vied historických, i jazykové znalosti nemčiny, maďarčiny, latinčiny, francúzštiny a ruštiny.
V práci mu pomáhala jeho odborná erudovanosť, pracovitosť, húževnatosť a
sebadisciplína. Za dielo Dejiny mesta
Bardejov za feudalizmu mu bola v roku 1965 udelená vedecká hodnosť kandidáta
vied. Historický odbor MS mu udelil Pamätnú medailu Daniela Rapanta.
Vendelín Jankovič svoje spomienky zapísal krátko pred smrťou, ani ich
nestihol dokončiť a skompletizovať.
Sú svedectvom o jeho mladosti, rodine, súrodencoch, rodnej obci, Slovensku pred
príchodom vojny a za socializmu, ale aj o dvojročnej vyšetrovacej väzbe a
sedemročnom väznení... Jeho široká
odborná činnosť nie je predmetom publikácie, pretože bola spracovaná na iných
miestach.
Publikáciu uvádza štúdia zostavovateľa Martina
Lacka pod názvom Osudy slovenského katolíckeho intelektuála v 20. storočí,
v ktorej je priblížená táto húževnatá a pracovitá osobnosť, ktorej ducha a
hlbokú kresťanskú vieru, vštepenú v rodinnom prostredí, a lásku k národu
nezlomilo ani väzenie.
Máme možnosť čítať autentické spomienky písané
perom historika s vysokou odbornou i ľudskou erudíciou – ako svedectvo o
osobnom, rodinnom, národnom, spoločenskom živote, mnoho odhaľujúce z ťažkého
obdobia života národa, ktorého poslední pamätníci už odchádzajú do večnosti,
ale môžu nás inšpirovať k tvorivému, zodpovednému a obetavému životu aj v
zložitých pomeroch našej súčasnosti.
(Poznámka: Pri písaní tohto článku som použil okrem spomínanej knihy
spomienok aj niektoré informácie uverejnené na stránke pamiatky.sk, autorka Mgr.
Martina Orosová.)
Ľudovít Košík
::
Predstavujeme knihy-svedectvá:
Martin Lacko (zost.): Partizánske zločiny v pamäti národa
František Vnuk (zost.): Noc pred popravou
Imrich Nemec: Nemôžem opustiť svoj ľud
::
PriestorNet patrí ľuďom súcim na slovo,
rozhľadeným a kultivovaným...
Staňte sa jeho priaznivcom: podrobnejšie informácie.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Pravidlá diskusie v PriestorNete
1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.