Jahňa

 

Ján Grešák

Osemročný Maroš vyhnal na pašu kŕdeľ oviec. Aj s jahňatami ich bolo vyše dvadsať. Tráva bola hustá, prerastená púpavou, ovce sa usilovne popásali, natriasali hlávkami, zvonce veselo cengali.

Slnko bolo ešte žiarivé a teplé, preto sa posadil pod košatú čerešňu na medzi. Prevalil sa na chrbát a zahľadel sa do mohutnej koruny. Zrak mu spočinul na lesklých červených guľôčkach, ktorými sa vetvičky len tak hemžili. Raz-dva bol na samom vrcholci a už si pochutnával na sladučkých plodoch. Nasýtil sa, zliezol dolu, no ovce nevidel a nepočul ani cengot zvoncov.

Rozbehol sa k miestu, kde sa pásli naposledy, ale aj tam bolo ticho. Obehol celé pastvisko, a po ovciach ani stopy.

„Vari sa zem nad nimi zaľahla?“ nestačil sa diviť. „To všetko kvôli tým čerešniam!“

Obehol grúň ešte raz, i tretí raz. Začínal ním lomcovať strach, keď tu bežiac hore strmým svahom zočil svoje ovečky, učupené pod velikánskou skalou. Hoci dvakrát predtým bežal popri skale dolu svahom, neobzrel sa dozadu, a preto ich nevidel. Natlačené na seba odpočívali v chládku. Okamžite ich rozohnal po pasienku a začal ich zrátavať. Jeden, dva, tri, štyri... Ešte raz. Opäť napočítal toľko. I desiaty raz. Niet pochýb, jedna chýba – jahňa. Marošovi sa začali do očí tlačiť slzy. Znova a znova prehľadával celé okolie. Začínalo sa stmievať, slnko sa ukladalo na spánok a on uplakaný stále bezvýsledne hľadal. Ustatý, najradšej by sa bol posadil niekam do krovia a vyčkal rána. Potom by jahňa hľadal znova. To však urobiť nemôže; určite sa už teraz matka strachuje, kde je tak dlho, veď po iné dni prichádzal s ovcami zavidna.

Plačúc hnal pred sebou kŕdeľ oviec, ochudobnený o mladučké jahňa. Nemal strach z tmy, ktorá neustále hustla, ale z toho, čo povedia doma. Na nebi sa zjavili prvé hviezdy, vidieť bolo len obrysy kríkov a stromov rastúcich okolo poľnej cesty. Sem-tam sa z diaľky ozval psí brechot. Do ovčieho pachu miešala sa vôňa obilia a materinej dúšky.

Pred Marošom sa odrazu vynorila neveľká biela kaplnka so sochou Panny Márie, ohradená nízkym dreveným plôtikom. Na zemi bola prichystaná váza, do ktorej ľudia prinášali kvety. Teraz bola prázdna, na jej dne bolo pár zoschnutých listov. Na krátku modlitbu sa tu Maroš zastavil už viackrát, ale teraz ho silueta kaplnky zvlášť priťahovala. Hlavou mu prebleslo: Čo ak mi pomôže!

I modlil sa. O niekoľko minút s modlitbou prestal a jeho oči, pozerajúce sa na Matku Božiu, začal premáhať spánok. Odrazu sa mu zazdalo, akoby sa v diaľke rozliehalo slabučké mekotanie.

„Ale to sa mi asi zdá,“ pomyslel si. Po krátkom prerušení sa však zopakovalo. Ako vystrelený rozbehol sa smerom, odkiaľ sa zvuk vynáral. Z trávy vybehlo jahňa a bežalo mu oproti. Pritúlil si ho k hrudi ako nejaký vzácny poklad a dojato šepkal: „Ďakujem ti, Mária, ďakujem...“

Uvedomil si, že keby sa cestou nebol pristavil pri kaplnke, nezačul by jahňa, čo zablúdilo. Bolo by sa stalo korisťou líšok, ktoré sa v noci často potulovali po chotári.

Doma Maroša už netrpezlivo vyčkávali. Na otázku, kde bol tak dlho a či sa nebál, odpovedal: „Nie, nebál. Pásli sa tak dobre, že mi ich bolo ľúto odohnať.“

Svedomie mu však nedovolilo. „Klamať sa nepatrí, je to hriech!“ nabádalo. A po večeri  Maroš matke všetko porozprával.

Na druhý deň, hneď po školskom vyučovaní, vybral sa do poľa. Natrhal kyticu najkrajších poľných kvetov a vložil ju do vázy pri kaplnke.

Dnes je Maroš kaplánom a denne sa modlí, aby bol dobrým pastierom Božích ovečiek.

 

Ján Grešák

::

Z tvorby autora:

Jazdec

(Po)novembrové prechmaty

Anjel na kolenách