Z hĺbky Ruska

 

ANTIKVARIÁT

Konstantin Paustovskij: Oceľový prsteň

Bratislava, Slovenský spisovateľ, 1960

Výber z poviedkovej tvorby Konstantina Georgieviča Paustovského (1892–1968) s názvom Oceľový prsteň zostavil a preložil Ondrej Marušiak, ktorý je aj autorom doslovu. Vo výbere nachádzame prózy tematicky a štýlovo rôznorodé, napísané v rozličných obdobiach (najstaršia poviedka je z roku 1931, najnovšia z roku 1955), čo umožňuje poznávať spisovateľov tvorivý vývin, jeho náhľady na tvorbu i spoločenské dianie.

Paustovského možno nazvať lyrizujúcim a romantizujúcim prozaikom. Charakterizuje ho – povedané slovami O. Marušiaka – „vrúcny vzťah k skutočnosti, veciam a ľuďom“. Príznačnou je v tomto zmysle poviedka, ktorá dala názov celému výberu, predstavujúca láskyplné medziľudské vzťahy, kladný postoj k domovu a k prírode. Protagonistka príbehu premýšľa: „Načo sa náhliť... Kdeže nájdem toľko krásy ako u nás v Mochovom? Pravdu má dedo Kuzma, keď vraví, že náš kraj je naozajstný raj a niet na božom svete krajšieho kúta.“

Autor doslovu ďalej konštatuje: „Máloktorý spisovateľ dokáže tak ako Paustovskij vyjadriť slovami vôňu trávy, šum vetra, hukot morskej riavy, mlčanie polí, trblietanie ďalekých hviezd.“ Umelec vidí pôvab, krásu, hodnotu, pozoruhodnosť i tam, kde iní nič nevidia. Všíma si premeny krajiny i ľudí, zdanlivé drobnosti, ktoré však v súhre vytvárajú plastický obraz sveta a obohacujú človeka o cenné poznanie, robia jeho život plnším. Umelec zaznamenáva poéziu okamihu, čaro jednoduchosti, krásu prírody: „Nataša otvorila vonkajšie dvere a zhíkla. V ledva badateľnej hmle sa hneď za prahom blyšťalo okrúhle svetlé jazero. Odrážali sa v ňom vysoké lesy. Voda na bielom nábrežnom piesku bola taká čistá, že sa zdala ľahkou, vzdušnou. Spali v nej, pohybujúc chvostami, malé strieborné ryby...“ (z poviedky Starý čln).

Paustovskij je najsilnejší, umelecky presvedčivý tam, kde hovorí o Rusku, o jeho šírke a hĺbke, prírodných scenériách, o hodnote domova, láske k vlasti a hľadaní šťastia. V národe, v rodnom jazyku, „v hĺbke Ruska“ nachádza pravú inšpiráciu, uchopuje ju a literárne zhodnocuje. Menej pôsobivé sú poviedky, v ktorých spracúva cudzokrajné, exotické námety – vtedy akoby unikal od reality. A, pravdaže, z dnešného pohľadu sa javí ako problematické idealizovanie „sovietskych ľudí“ a prikrášľovanie súvekých pomerov v Sovietskom zväze, zakomponované do niektorých textov.

V poviedkach Konstantina Paustovského nedominujú silné príbehy či dramatické postupy, ale skôr pokojné, príťažlivé nazeranie na každodenný život a nefalšovaná ľudskosť, spojená s vďačnosťou za každý nový deň. Práve v tom spočíva – ako píše O. Marušiak – „podmaňujúce čaro“ týchto próz.

 

Ján Maršálek

::

Súvisiace články:

Zlatá ruža ako symbol umeleckého diela

Spomienky na dávne roky

Nepokojné časy

::

Upozornenie:
Preberanie z tejto stránky je dovolené iba na nekomerčné účely, s podmienkou uvedenia autora a zdroja (priestornet.com).