Ilustračná snímka: Ján Maršálek |
Francka, ako jej v dedine všetci
vravievali, vstala včaššie ako po iné dni. Vybielila začadené steny
v kuchyni, vydrhla dlážku, pooprašovala starý nábytok z orechového
dreva, poupratovala v izbách a vyzdobila vianočný stromček.
Vonku tíško padal sneh. Vznášal sa
z nedohľadnej sivej masy, vešal sa na domy a na stromy, akoby chcel tou
bielobou utkať prírode biely závoj na oslavu Kristovho narodenia.
Do izby sa pomaly začal vkrádať súmrak. Večerné tiene sa rozťahovali z kútov, spod stola i spod postele a upozorňovali, že sa blíži najslávnostnejšia chvíľa roka – Štedrý večer.
Francka podišla ku skrini, vytiahla sviatočné
šaty a začala si ich obliekať. Potom rozžala na vianočnom stromčeku
sviečky, ktoré slabým svetlom sfarbili miestnosť do žlta, a sadla si za
stôl. Vzala do rúk modlitebnú knižku a chcela sa modliť. Chcela... Po
chvíli knižku zatvorila, skrížila cez ňu ruky a zahľadela sa pred seba. Na
stene mlčali prastaré hodiny, pochádzajúce ešte z otcovho domu. Oddychujú
takto už niekoľko rokov, nemá ich kto natiahnuť.
Čakala. Čakala synov a dcéry. Dúfala, že
prídu a spolu s ňou prežijú doma vianočné sviatky. Čakala, hoci
vedela, že čaká darmo. V stolovej zásuvke urovnané listy od synov hovorili
jasne. Čítala ich jeden po druhom aj päťkrát. A jednako nechcela veriť
vlastným očiam. Otvorila zásuvku, vzala ich do rúk i šiesty raz
a dala sa čítať. Ale všetko bolo tak, ako tomu aj predtým rozumela.
Prvý syn sa zdvorilo vyhovára, že nemôže
prísť, lebo mu to nedovoľujú pracovné povinnosti. Druhý odmieta matkino
pozvanie s tým, že nemá chuť pri svojom postavení a vyššej inteligencii
zasadnúť za stôl s ostatnými súrodencami. Tento list sa vryl Francke do
srdca najbolestnejšie. Tretí zasa cynicky odpovedá – o čom svedčí
i jeho neporiadne písmo – že sa mu priečia vianočné zvyky, ktorých býval
doma vždy svedkom, a že je pozvaný na Štedrý večer do lepšej spoločnosti.
A štvrtý? Ten na pozvanie ani neodpovedal, rovnako ako obidve dcéry, ktoré
už niekoľko rokov domov nenapísali.
Nuž opäť ostane na Štedrý večer sama. Celý dom
dýcha dávnom, vyžaruje zvláštne, neviditeľné lúče, ktoré ju nútia spomínať
i porovnávať. Vždy jej išlo o to, aby sa mohla spolu s nebohým manželom
o deti postarať, aby mohli povedať a cítiť, že sú ich. Vyprevádzala ich
denne do školy, tešila sa, keď vyštudovali a založili si rodiny. Nič netrvá
dlho, všetko má svoj čas, proti tomu sa brániť nedá, niet odvolania proti
zákonom, ktoré riadia údel človeka. Deti sa oddali priveľkej cudzote, nič ich
k sebe nepúta a už tobôž nič k nej. Dlhé otupné dni
všedného konzumného života a honba za peniazmi vtlačili do ich vedomia
pečať chladu.
Začala chystať Štedrú večeru. Rozsvietila malú
lampu a na stôl naznášala oriešky, jablká, chlieb, koláče, kapustu, zemiaky,
ryby. Bezprostredne pred večeraním vytiahla z druhej stolovej zásuvky
starý album. Na dubový stôl, povedľa načatého bochníka chleba, povedľa noža,
ktorým aj jej manžel krájaval tento Boží dar, rozložila si spomienky na
pominuté roky.
Toto je svadobná fotografia. Ten driečny
mládenec – to je on, Pán Boh ho osláv. Tá pekná nevesta – to je ona. Ako len
roky zmenili tú tvár. Ako ju život poznačil vráskami okolo očí a úst, ako
sa scvrkla koža na rukách, čo bývali ako hodváb. Tuto sú deti. Ako povyrastali,
ako sa vytratili z rodnej chalupy. Už len podobizne vnúčat, tváričky, ani
čo by im z očí vypadli, pripomínajú, že aj deti boli takéto... Privrela
oči, začala sa potichu modliť. Za všetkých.
Do uší sa jej začali vtláčať tiché, vzdialené
hlasy, ktoré postupne mocneli, až zaklopal ktosi na dvere. Nestačila ich
pootvoriť; do kuchyne vbiehali vnúčatá. Za nimi synovia a dcéry. Všetci do
jedného. Objímali jej starecké ramená a bozk za bozkom dopadal na vydesenú
zvráskavenú tvár.
Rozžiarené vlhké oči osvetľovali tmavý
priestor izby ako najjasnejšie hviezdy. Samá radosť zaplavovala v ten
svätý večer Franckin dom. Opäť všetci sedeli za štedrovečerným stolom ako
kedysi. Po koľkých to vlastne rokoch...? Ale na tom teraz vôbec nezáleží...
Potom ňou čosi myklo. Starý album jej skĺzol z rúk na kolená. To prvý raz
zvonili na polnočnú.
„Bože môj, prečo všetko krásne trvá tak
krátko...?“ Povzdychla a zase sa jej zmocnil žiaľ. Bezvládne klesla na starý
stôl. Táto slabosť však trvala len chvíľku. V nasledujúcom momente
nezlomná sila materinskej lásky a viery potlačila žiaľ v srdci tak,
že si vzdychla: „Bože, možno prídu... v lete.“ A začala sa poberať na
polnočnú omšu.
Ján Grešák
::
Vianočné reflexie:
::
PriestorNet patrí ľuďom súcim na slovo,
rozhľadeným a kultivovaným...
Staňte sa jeho priaznivcom: podrobnejšie informácie.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Pravidlá diskusie v PriestorNete
1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.