Čakanie

 

Ilustračná snímka: Ján Maršálek

Francka, ako jej v dedine všetci vravievali, vstala včaššie ako po iné dni. Vybielila začadené steny v kuchyni, vydrhla dlážku, pooprašovala starý nábytok z orechového dreva, poupratovala v izbách a vyzdobila vianočný stromček.

Vonku tíško padal sneh. Vznášal sa z nedohľadnej sivej masy, vešal sa na domy a na stromy, akoby chcel tou bielobou utkať prírode biely závoj na oslavu Kristovho narodenia.

Do izby sa pomaly začal vkrádať súmrak. Večerné tiene sa rozťahovali z kútov, spod stola i spod postele a upozorňovali, že sa blíži najslávnostnejšia chvíľa roka – Štedrý večer.

Francka podišla ku skrini, vytiahla sviatočné šaty a začala si ich obliekať. Potom rozžala na vianočnom stromčeku sviečky, ktoré slabým svetlom sfarbili miestnosť do žlta, a sadla si za stôl. Vzala do rúk modlitebnú knižku a chcela sa modliť. Chcela... Po chvíli knižku zatvorila, skrížila cez ňu ruky a zahľadela sa pred seba. Na stene mlčali prastaré hodiny, pochádzajúce ešte z otcovho domu. Oddychujú takto už niekoľko rokov, nemá ich kto natiahnuť.

Čakala. Čakala synov a dcéry. Dúfala, že prídu a spolu s ňou prežijú doma vianočné sviatky. Čakala, hoci vedela, že čaká darmo. V stolovej zásuvke urovnané listy od synov hovorili jasne. Čítala ich jeden po druhom aj päťkrát. A jednako nechcela veriť vlastným očiam. Otvorila zásuvku, vzala ich do rúk i šiesty raz a dala sa čítať. Ale všetko bolo tak, ako tomu aj predtým rozumela.

Prvý syn sa zdvorilo vyhovára, že nemôže prísť, lebo mu to nedovoľujú pracovné povinnosti. Druhý odmieta matkino pozvanie s tým, že nemá chuť pri svojom postavení a vyššej inteligencii zasadnúť za stôl s ostatnými súrodencami. Tento list sa vryl Francke do srdca najbolestnejšie. Tretí zasa cynicky odpovedá – o čom svedčí i jeho neporiadne písmo – že sa mu priečia vianočné zvyky, ktorých býval doma vždy svedkom, a že je pozvaný na Štedrý večer do lepšej spoločnosti. A štvrtý? Ten na pozvanie ani neodpovedal, rovnako ako obidve dcéry, ktoré už niekoľko rokov domov nenapísali.

Nuž opäť ostane na Štedrý večer sama. Celý dom dýcha dávnom, vyžaruje zvláštne, neviditeľné lúče, ktoré ju nútia spomínať i porovnávať. Vždy jej išlo o to, aby sa mohla spolu s nebohým manželom o deti postarať, aby mohli povedať a cítiť, že sú ich. Vyprevádzala ich denne do školy, tešila sa, keď vyštudovali a založili si rodiny. Nič netrvá dlho, všetko má svoj čas, proti tomu sa brániť nedá, niet odvolania proti zákonom, ktoré riadia údel človeka. Deti sa oddali priveľkej cudzote, nič ich k sebe nepúta a už tobôž nič k nej. Dlhé otupné dni všedného konzumného života a honba za peniazmi vtlačili do ich vedomia pečať chladu.

Začala chystať Štedrú večeru. Rozsvietila malú lampu a na stôl naznášala oriešky, jablká, chlieb, koláče, kapustu, zemiaky, ryby. Bezprostredne pred večeraním vytiahla z druhej stolovej zásuvky starý album. Na dubový stôl, povedľa načatého bochníka chleba, povedľa noža, ktorým aj jej manžel krájaval tento Boží dar, rozložila si spomienky na pominuté roky.

Toto je svadobná fotografia. Ten driečny mládenec – to je on, Pán Boh ho osláv. Tá pekná nevesta – to je ona. Ako len roky zmenili tú tvár. Ako ju život poznačil vráskami okolo očí a úst, ako sa scvrkla koža na rukách, čo bývali ako hodváb. Tuto sú deti. Ako povyrastali, ako sa vytratili z rodnej chalupy. Už len podobizne vnúčat, tváričky, ani čo by im z očí vypadli, pripomínajú, že aj deti boli takéto... Privrela oči, začala sa potichu modliť. Za všetkých.

Do uší sa jej začali vtláčať tiché, vzdialené hlasy, ktoré postupne mocneli, až zaklopal ktosi na dvere. Nestačila ich pootvoriť; do kuchyne vbiehali vnúčatá. Za nimi synovia a dcéry. Všetci do jedného. Objímali jej starecké ramená a bozk za bozkom dopadal na vydesenú zvráskavenú tvár.

Rozžiarené vlhké oči osvetľovali tmavý priestor izby ako najjasnejšie hviezdy. Samá radosť zaplavovala v ten svätý večer Franckin dom. Opäť všetci sedeli za štedrovečerným stolom ako kedysi. Po koľkých to vlastne rokoch...? Ale na tom teraz vôbec nezáleží... Potom ňou čosi myklo. Starý album jej skĺzol z rúk na kolená. To prvý raz zvonili na polnočnú.

„Bože môj, prečo všetko krásne trvá tak krátko...?“ Povzdychla a zase sa jej zmocnil žiaľ. Bezvládne klesla na starý stôl. Táto slabosť však trvala len chvíľku. V nasledujúcom momente nezlomná sila materinskej lásky a viery potlačila žiaľ v srdci tak, že si vzdychla: „Bože, možno prídu... v lete.“ A začala sa poberať na polnočnú omšu.

 

Ján Grešák

::

Vianočné reflexie:

Spomienka na Vianoce

Čas vianočný

Vianoce kedysi

Vianoce

::

PriestorNet patrí ľuďom súcim na slovo, rozhľadeným a kultivovaným...
Staňte sa jeho priaznivcom: podrobnejšie informácie.