Chlieb a hry

 

Staroveké volanie „panem et circenses“ sa stalo symbolom spoločenského úpadku...

Za chlieb treba platiť, no vytvára sa zdanie, že je zadarmo, alebo takmer zadarmo, že ho je dosť a každý ho môže mať v hojnosti. Do tohto rámca presne zapadajú úvahy o takzvanom základnom nepodmienenom príjme. Podľa jeho zástancov by mal každý človek dostávať od štátu peňažný príspevok na pokrytie základných životných potrieb. Je to na prvý pohľad dobrá, lákavá myšlienka, ale iba na prvý pohľad, jej uplatnenie v praxi by zrejme viedlo k ďalším rozkladným procesom v spoločnosti: zmenšila by sa ochota ľudí pracovať a prispievať k formovaniu spoločného blaha, zväčšil by sa podiel darmožráčov, ktorí viac berú ako dávajú, alebo nedávajú nič; v neposlednom rade by to znamenalo väčšiu závislosť jednotlivcov od štátnej moci.

A čo hry? V tom starý Rím jednoznačne prekonávame. Nemáme síce koloseum, zato máme desiatky televíznych kanálov, z ktorých sa neprestajne rinie prúd plytkej vulgárnej zábavy, máme internet plný bulváru a pornografie, máme „kultúrny priemysel“, celebrity a zabávačov každého druhu. A čo nemožno opomenúť, ponúka sa nám – zadarmo! – každodenné politické divadlo: tragédia obsadená komikmi a komédia v réžii tragédov. Pravdaže, ide o zábavu, ktorá by nemusela a hlavne nemala byť zábavou. Politické frašky, obsahovo vyprázdnené debaty, neúprimné táraniny a účelovo inscenované tlačovky vzbudzujú smiech cez slzy. Politické hry majú väčší dopad na spoločnosť ako boje gladiátorov. Je to zábava pripomínajúca ruskú ruletu. A skôr či neskôr prídeme na to, že ani nie je zadarmo – my všetci za triky a zlyhania nečestných či nekompetentných politikov draho zaplatíme!

 

Ján Maršálek

(Vybrané z knihy Útek z Babylonu, ktorá vyšla vo Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov.)