Slovensko a slovenskosť

 

Jozef Markuš v knihe Slovenské osudy – slovenský osud píše o slovenskosti z rozličných aspektov, pričom neobchádza ani otázku národného povedomia: je to náš „vnútorný problém“ a pravdou je, že „v našom národnom povedomí máme viaceré nedostatky, medzery“. Ba v istom zmysle možno hovoriť o slovenskom národnom nevedomí či bezvedomí, ktorému niekedy kontruje naivné alebo vulgárne „hurávlastenectvo“. Preto je potrebné, zdôrazňuje J. Markuš, hľadanie a nachádzanie rovnováhy, z ktorej plynie zdravé sebavedomie. A zdravé národné povedomie a sebavedomie hovorí, že „nepotrebujeme si nič pridávať, ale nesmieme si ani nič uberať“. Jednoducho, treba sa pridŕžať pravdy a v súlade s ňou konať. Akýkoľvek klam či sebaklam nám z dlhodobého hľadiska uškodí.

Tak ako iné národy aj Slováci majú právo na vlastný pohľad na svet, na dejiny, prítomnosť i budúcnosť, na vlastnú víziu rozvoja. Pritom je však vždy prospešné brať si dobré príklady od iných a, samozrejme, hľadať a budovať spojenectvá. Musíme uznať, že ako málopočetný národ sami, bez spolupráce s inými neobstojíme, zvlášť v dnešných časoch, keď nás globalizačné tlaky obrali napríklad aj o potravinovú sebestačnosť, nehovoriac o značnom oslabení politickej suverenity a kultúrnej identity.

Ocenenie si zaslúži vlastenectvo srdca a vnútorného presvedčenia, vôle a oddanosti, nie kvázivlastenectvo jalových rečí, póz a masiek, výhod a prospechu, politikárčenia a ideologickej obmedzenosti. Slovenský vlastenec dáva na prvé miesto svoju vlasť, nebojuje za cudzie záujmy, žiaden iný národ či štát mu nie je milší ako vlastný; díva sa na svet cez prizmu slovenskosti.

 

Ján Maršálek

(Vybrané z knihy Útek z Babylonu, ktorá vyšla vo Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov.)