Chápanie pokroku

 

Poniektorí to odmietajú uznať, ale je to fakt – ako spoločnosť sme v kríze. Jej príznaky sa, pochopiteľne, prejavujú i v spôsobe verejnej diskusie. Dnes sa mnoho hovorí o boji proti korupcii, ale nehovorí sa o spravodlivosti, mnoho sa hovorí o odbornosti, ale málo o čestnosti, do omrzenia sa omieľa téma telesného zdravia, pritom zdravie duše sa trestuhodne zanedbáva. Asi najviac a najhlasnejšie sa reční o reformách a o pokroku. Predstavou neprestajného pokroku sme priam posadnutí, pochybujúcich a váhajúcich nemilosrdne biľagujeme ako tmárov a zaostalcov. A každý, kto sa dostal k nejakej funkcii, sa dnes zo všetkých síl oháňa zástavou reforiem.

Všetko je poprevracané, rozhádzané, pretože ustavične čosi meníme. Natoľko sme si obľúbili reformy, reformy pre reformy, až sa nám z toho krúti hlava a už veru nevieme, kde je sever. Hoci reforma strieda reformu, stále sme akosi ďaleko od pozitívneho výsledku – a myslíme si, že to vyrieši ďalšia reforma. A pokrok? Volanie po ňom pripomína naivný entuziazmus niekdajších zväzákov (ak nejde o cynickú vypočítavosť). Veď ako možno hovoriť o pokroku bez jasných a pevných kritérií? Ak nemáme jasno v tom, čo je správne, k čomu treba smerovať, ak v spoločnosti neexistuje jednota ani v podstatných veciach, tak pojem pokrok stráca význam.

Pokrok znamená smerovanie k niečomu lepšiemu, kvalitnejšiemu, trvácnejšiemu. Jednoduché zmeny nestačia, musia mať správne zacielenie, inak sa z proklamovaného progresu stáva forma bez obsahu.

 

Ján Maršálek

(Vybrané z knihy Útek z Babylonu, ktorá vyšla vo Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov.)

::

Upozornenie:
Preberanie z tejto stránky je dovolené iba na nekomerčné účely, s podmienkou uvedenia autora a zdroja (priestornet.com).