Môže Boh uviesť človeka do pokušenia?

 

Karol Dučák

Jednoznačne áno, hoci súčasný pápež František s takýmto tvrdením nesúhlasí a už niekoľko rokov sa usiluje o zmenu formulácie jednej z prosieb modlitby Otče náš, ktorá znie: „A neuveď nás do pokušenia, ale zbav nás Zlého.“

Pápež František tvrdí, že ide o nesprávny preklad, pretože podľa neho Boh človeka neuvádza do pokušenia. V jednom rozhovore pre TV2000 pápež František už v roku 2017 chválil Katolícku cirkev vo Francúzsku, ktorá pôvodnú formuláciu „neuveď nás do pokušenia“ nahradila novou formuláciou „nenechaj nás upadnúť do pokušenia“. Okrem iného pápež argumentuje: „Nie Boh nás pokúša na hriech, ale nepriateľ ľudskej prirodzenosti.“ (1) A tiež hovorí, že „je to Satan, kto nás vedie do pokušenia, to je jeho kompetencia.“ (2)

Lenže s týmto stanoviskom pápeža Františka možno úspešne polemizovať. Aj Boh uvádza človeka do pokušenia a najpádnejšie dôkazy tohto tvrdenia nachádzame v Biblii, napríklad v knihe Jób, v ktorej Boh dokonca „spolupracoval“ so satanom pri pokúšaní Jóba, muža bohatého, no zároveň bezúhonného, ​​spravodlivého, čestného a bohabojného. V skutočnosti to bol boj o spásu duše verného Jóba a Všemohúci vopred vedel, že satan v tom zápase prehrá.

V Knihe Jób je napísané: „Tu v ktorýsi deň prišli Boží synovia a postavili sa pred Pána. S nimi prišiel aj satan. Pán povedal satanovi: ‚Skadiaľ prichádzaš?‘ Satan odpovedal: ‚Chodil som krížom-krážom po zemi.‘ Pán povedal satanovi: ‚A všimol si si môjho služobníka Jóba? Niet mu rovného na zemi. Je to muž dokonalý a statočný, bojí sa Boha a chráni sa zlého.‘ Satan odpovedal Pánovi: ‚Vari sa Jób zadarmo bojí Boha?! A neurobil si ty sám akoby ohradu okolo neho, okolo jeho domu a okolo všetkého jeho imania?! Požehnávaš prácu jeho rúk a jeho čriedy zaplavili šíry kraj. Ale vztiahni ruku a zasiahni všetko jeho imanie, či ti nebude kliať do očí!‘ Tu Pán povedal satanovi: ‚Hľa, všetko, čo má, je v tvojich rukách, iba jeho samého sa nedotkni!‘ A satan sa vzdialil spred Pánovej tváre.“ (Jób 1, 6–12)

Pán Boh ako najgeniálnejší stratég rozohral so satanom majstrovskú partiu, na konci ktorej triumfoval Boh a satan bol zahanbený a porazený. Boh poznal Jóba veľmi dobre. Oveľa lepšie, než Jób poznal seba samého. Nás všetkých pozná Boh oveľa lepšie, než my poznáme sami seba. Boh vedel, že Jób vydrží všetky skúšky a zostane pevný vo svojej viere. Boh nepokúšal Jóba nad hranice jeho možností a schopností.

Nastal deň, keď prišiel k Jóbovi posol a oznámil mu, že Sabejci ulúpili jeho dobytok a ostrím meča pozabíjali sluhov, ktorí ten dobytok strážili. Vzápätí sa Jób od ďalšieho posla dozvedel, že oheň zachvátil ovce aj valachov. Potom ďalší posol oznámil Jóbovi, že Chaldejci ulúpili Jóbove ťavy a ostrím meča pozabíjali pastierov. Najstrašnejšiu ranu však Jób utrpel, keď mu ďalší posol oznámil smrť všetkých jeho detí v dome, ktorý sa zrútil pod náporom silnej víchrice. Nato si Jób roztrhol plášť, oholil si hlavu a volal k Bohu, ale nie preto, aby sa rúhal, ale aby ho velebil. Lenže satan nemienil len tak ľahko kapitulovať. Pri ďalšom stretnutí satana s Bohom sa odvíjal podobný dialóg ako pri prvom stretnutí.

V Knihe Jób sa o tom píše: „Tu v ktorýsi deň zasa prišli Boží synovia a postavili sa pred Pána. S nimi prišiel aj satan a postavil sa pred Pána. A Pán povedal satanovi: ‚Skadiaľ prichádzaš?‘ Satan odpovedal Pánovi: ‚Chodil som krížom-krážom po zemi.‘ Pán povedal satanovi: ‚A všimol si si môjho služobníka Jóba, že mu niet rovného na zemi? Je to muž dokonalý a statočný, bojí sa Boha a chráni sa zlého. Podnes si zachoval svoju dokonalosť, a ty si ma popudil proti nemu, aby som ho bez príčiny trápil!‘ Satan odpovedal Pánovi: ‚Kožu za kožu! Všetko, čo človek má, dá za svoj život! Ale vztiahni ruku a zasiahni jeho kosti a telo, či ti nebude kliať do očí!‘ Tu Pán povedal satanovi: ‚Hľa, je v tvojich rukách, len jeho život ušetri!‘ Satan sa vzdialil spred Pánovej tváre a ranil Jóba ukrutným vredom od päty nôh až po temeno hlavy.“ (Jób 2, 1–7)

Ale Jób sa ani po tomto trápení neodvrátil od Boha. Potom prišli Jóba potešiť a poľutovať jeho traja priatelia: Elifaz z Temanu, Bildad zo Šuachu a Sofar z Naamatu. Spolu sa snažili nájsť príčinu Jóbovho utrpenia. Jóbovi priatelia ako predstavitelia starého semitského sveta vyslovili presvedčenie, že utrpenie a ľudské nešťastie sú vždy trestom za hriechy, ale Jób nesúhlasil. Vyhlasoval, že nie je hriešny, takže jeho nešťastie nemožno vysvetliť na základe tézy, že utrpenie je trestom za hriechy. Jób sa cítil byť ukrivdený, ale nevyriekol proti Bohu ani jediné krivé slovo.

Vtedy prehovoril Barachelov syn Elihu, Búzčan z rodu Ram, ktorý sa rozhneval preto, že sa Jób vyhlásil pred Bohom za nevinného. Elihu pripomenul, že utrpenie nemá byť len trestom, ale má za cieľ tiež vnútorne očistiť človeka, vyskúšať jeho čnosť a zdokonaliť ho. Vzápätí Elihu upozornil Jóba, že pri svojej obhajobe prejavil neprimeranú sebadôveru. Elihu zdôraznil dôležitosť Božej bázne. Podľa jeho slov Božia prozreteľnosť riadi všetko správne, aj keď sa nám jej plány môžu javiť nevyspytateľné.

Spor nakoniec ukončil sám Boh, ktorý prehovoril, pričom poukazoval na svoju všemohúcnosť a pripomenul povinnosť človeka uskromniť sa v svojich úsudkoch, aj keď sa človeku javí jeho utrpenie nezaslúžené. Keď sa Jób pred Bohom pokoril a uznal, že Boh robí všetko dobre a správne, Hospodin Boh zmenil Jóbov údel a bohato ho odmenil za vernosť v ťažkom utrpení. Vrátil mu, čo mu bolo odňaté, a ešte mu k tomu pridal oveľa viac, než mal predtým. Zdvojnásobil jeho majetok a požehnal mu desať detí. Jób potom prežil ešte dlhé roky šťastného života.

Tu sa ukazuje diametrálne odlišný zámer Boha a satana pri pokúšaní Jóba. Satan pokúšal Jóba so zámerom zmariť jeho spásu tým, že dosiahne Jóbovu vzburu voči Bohu. Boh však mal pri pokúšaní Jóba iné zámery. Všemohúci Boh poznal silu jeho viery a chcel odmeniť večnou slávou svojho verného služobníka za trpezlivé nesenie kríža a zachovanie si viery v Boha v dobrom i zlom. Lenže Všemohúci Boh chcel ešte viac. Chcel potrestať opovážlivosť satana, ktorý sa snaží vytrhnúť čo najviac ľudí z náručia Boha a strhnúť ich do priepasti večného zatratenia. Boh nakoniec pokoril satana a dal mu jasne najavo, že nie vždy sa mu podarí priviesť ľudí do večného zatratenia.

A Boh sledoval ešte jeden veľký cieľ. Všemohúci Boh vie všetko, čo sa stane od počiatku až do konca vekov. Vždy vedel aj to, že raz bude napísaná Biblia a že sa do nej dostane aj Jóbovo svedectvo viery. Boh vedel, že miliardy ľudí budú čítať Bibliu, budú o nej rozprávať a nájdu v Jóbovi vzor veriaceho človeka, ktorý si zachoval vieru nielen v dobrých časoch, ale aj v utrpení. Nie je totiž umenie zachovať si vieru v Boha, pokiaľ sa nám všetko darí. To dokáže každý. Skutočná sila viery sa naplno prejaví až vtedy, keď nás Boh obdarí krížom. Kríž je v konečnom dôsledku dar Boží, ktorý už zachránil mnoho ľahkovážnych ľudí pred večným zatratením. Veď sám Boží Syn, Bohočlovek Ježiš Kristus povedal: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme každý deň svoj kríž a nasleduje ma.“ (Lk 9, 23)

Všemohúci Boh chcel dať inšpiráciu a návod všetkým ľuďom, ktorí sa kedy zoznámia s príbehom Jóba, aby rovnako ako Jób trpezlivo a s láskou k Bohu niesli deň čo deň, aj v najťažšom utrpení, svoj každodenný kríž a zachovali si pevnú vieru v Boha, pretože potom ich čaká odmena nevyčísliteľnej hodnoty v podobe večnej spásy. Príbeh Jóba teda bol určený ako vzor a poučenie nielen jeho súčasníkom, ktorí ho poznali, ale všetkým neskorším generáciám ľudí, ktorí sa kedy budú zoznamovať s týmto príbehom, či už prostredníctvom Biblie alebo z rozprávania, či akoukoľvek inou formou.

V Biblii nachádzame aj iný nádherný príbeh, ktorý zobrazuje pokúšanie človeka Hospodinom Bohom. Ide o Abraháma, ktorému Boh prikázal, aby zabil vlastného syna Izáka, ktorého potom mal obetovať Bohu ako zápalnú obetu. Toto bola naozaj ťažká dilema. Ak by Abrahám odmietol splniť Boží príkaz, nespáchal by síce vraždu, ale zároveň by neuposlúchol Boha. Ale ak by Abrahám splnil Boží príkaz, dopustil by sa vraždy vlastného syna. V skutočnosti však Boh nechcel smrť Izáka, ale chcel vyskúšať Abrahámovu vieru. Aj v tomto prípade Všemohúci Boh vopred vedel, ako dopadne skúška Abrahámovej viery. Ak by si Boh nebol istý Abrahámovou vierou, nepodrobil by ho takej skúške. V žiadnom prípade by nepodrobil tak ťažkej skúške človeka slabého vo viere. Lenže Všemohúci Boh vopred vedel, že Abrahám má pevnú vieru v Boha a za každú cenu bude ochotný splniť Boží príkaz.

Stalo sa tak, ako to Boh plánoval už od počiatku vekov. Abrahám bol pripravený splniť Hospodinov príkaz a už sa chystal nožom zabiť svojho syna, ktorého potom chcel obetovať Bohu ako zápalnú obetu, ale vtedy naňho „zavolal Pánov anjel z neba: ‚Abrahám, Abrahám!‘  On odpovedal: ‚Tu som.‘ On mu povedal: ‚Nevystieraj ruku na chlapca a neubližuj mu! Teraz som totiž poznal, že sa bojíš Boha a neušetril si svojho jediného syna kvôli mne.‘ Tu zdvihol Abrahám oči a uzrel barana, ktorý bol rohami zachytený v kroví. Abrahám podišiel, barana vzal a obetoval ho ako zápalnú obetu namiesto svojho syna.“ (Gn 22, 11–13)

Boh odmenil pevnú vieru Abrahámovu a ustanovil ho za predka vyvoleného národa slovami svojho anjela: „Na seba samého prisahám – to je Pánov výrok: Pretože si toto urobil a svojho syna, svojho jediného si neušetril predo mnou, zahrniem ťa požehnaním a prenáramne rozmnožím tvoje potomstvo. Bude ho ako hviezd na nebi a ako piesku na morskom brehu. Tvoje potomstvo sa zmocní brán svojich nepriateľov a v tvojom potomstve budú požehnané všetky národy zeme preto, že si poslúchol môj hlas.“ (Gn 22, 16–18)

Aj v tomto prípade však Boh vystavil človeka pokušeniu s tým najušľachtilejším úmyslom. Skúška Abrahámovej viery v Boha mala poslúžiť nielen na oslávenie Abraháma, ale aj ako inšpirácia a vzor pre všetkých ľudí na celom svete, pretože v  ľudskom živote je najdôležitejšia večná spása, ktorá je možná iba cez pevnú vieru v Boha.

Na základe všetkých uvedených skutočností sme oprávnení polemizovať s pápežom Františkom a argumentovať na základe Biblie, že Boh naozaj niekedy uvádza človeka do pokušenia, ale má na to iný dôvod ako satan. Takto môže pravoverný katolík prejaviť pochybnosti o opodstatnenosti argumentácie, ktorou pápež František odôvodňuje svoju snahu o zmenu formulácie modlitby Otče náš.

 

Karol Dučák

 

Poznámky:

(1) Lead us not into mistranslation: pope wants Lord's Prayer changed. In: The Guardian. Dostupné na internete: theguardian.com.

(2) Lead us not into mistranslation: pope wants Lord's Prayer changed. In: The Guardian. Dostupné na internete: theguardian.com.

::

Rozhovor s autorom:
Kríza západnej civilizácie korení v pýche a ignorancii katolíckeho učenia.