Karol Dučák |
Jednoznačne áno, hoci súčasný pápež František
s takýmto tvrdením nesúhlasí a už niekoľko rokov sa usiluje o zmenu formulácie
jednej z prosieb modlitby Otče náš, ktorá znie: „A neuveď nás do pokušenia, ale
zbav nás Zlého.“
Pápež František tvrdí, že ide o nesprávny
preklad, pretože podľa neho Boh človeka neuvádza do pokušenia. V jednom
rozhovore pre TV2000 pápež František už v roku 2017 chválil Katolícku cirkev vo
Francúzsku, ktorá pôvodnú formuláciu „neuveď nás do pokušenia“ nahradila novou
formuláciou „nenechaj nás upadnúť do pokušenia“. Okrem iného pápež argumentuje:
„Nie Boh nás pokúša na hriech, ale nepriateľ ľudskej prirodzenosti.“ (1) A tiež hovorí, že „je to Satan, kto nás vedie
do pokušenia, to je jeho kompetencia.“ (2)
Lenže s týmto stanoviskom pápeža Františka možno úspešne polemizovať. Aj Boh uvádza človeka do pokušenia a najpádnejšie dôkazy tohto tvrdenia nachádzame v Biblii, napríklad v knihe Jób, v ktorej Boh dokonca „spolupracoval“ so satanom pri pokúšaní Jóba, muža bohatého, no zároveň bezúhonného, spravodlivého, čestného a bohabojného. V skutočnosti to bol boj o spásu duše verného Jóba a Všemohúci vopred vedel, že satan v tom zápase prehrá.
V Knihe Jób je napísané: „Tu v ktorýsi deň
prišli Boží synovia a postavili sa pred Pána. S nimi prišiel aj satan. Pán
povedal satanovi: ‚Skadiaľ prichádzaš?‘ Satan odpovedal: ‚Chodil som
krížom-krážom po zemi.‘ Pán povedal satanovi: ‚A všimol si si môjho služobníka
Jóba? Niet mu rovného na zemi. Je to muž dokonalý a statočný, bojí sa Boha a
chráni sa zlého.‘ Satan odpovedal Pánovi: ‚Vari sa Jób zadarmo bojí Boha?! A
neurobil si ty sám akoby ohradu okolo neho, okolo jeho domu a okolo všetkého
jeho imania?! Požehnávaš prácu jeho rúk a jeho čriedy zaplavili šíry kraj. Ale
vztiahni ruku a zasiahni všetko jeho imanie, či ti nebude kliať do očí!‘ Tu Pán
povedal satanovi: ‚Hľa, všetko, čo má, je v tvojich rukách, iba jeho samého sa
nedotkni!‘ A satan sa vzdialil spred Pánovej tváre.“ (Jób 1, 6–12)
Pán Boh ako najgeniálnejší stratég rozohral so
satanom majstrovskú partiu, na konci ktorej triumfoval Boh a satan bol
zahanbený a porazený. Boh poznal Jóba veľmi dobre. Oveľa lepšie, než Jób poznal
seba samého. Nás všetkých pozná Boh oveľa lepšie, než my poznáme sami seba. Boh
vedel, že Jób vydrží všetky skúšky a zostane pevný vo svojej viere. Boh
nepokúšal Jóba nad hranice jeho možností a schopností.
Nastal deň, keď prišiel k Jóbovi posol a
oznámil mu, že Sabejci ulúpili jeho dobytok a ostrím meča pozabíjali sluhov,
ktorí ten dobytok strážili. Vzápätí sa Jób od ďalšieho posla dozvedel, že oheň zachvátil
ovce aj valachov. Potom ďalší posol oznámil Jóbovi, že Chaldejci ulúpili Jóbove
ťavy a ostrím meča pozabíjali pastierov. Najstrašnejšiu ranu však Jób utrpel,
keď mu ďalší posol oznámil smrť všetkých jeho detí v dome, ktorý sa zrútil pod
náporom silnej víchrice. Nato si Jób roztrhol plášť, oholil si hlavu a volal k
Bohu, ale nie preto, aby sa rúhal, ale aby ho velebil. Lenže satan nemienil len
tak ľahko kapitulovať. Pri ďalšom stretnutí satana s Bohom sa odvíjal podobný
dialóg ako pri prvom stretnutí.
V Knihe Jób sa o tom píše: „Tu v ktorýsi
deň zasa prišli Boží synovia a postavili sa pred Pána. S nimi prišiel aj satan
a postavil sa pred Pána. A Pán povedal satanovi: ‚Skadiaľ prichádzaš?‘ Satan
odpovedal Pánovi: ‚Chodil som krížom-krážom po zemi.‘ Pán povedal satanovi: ‚A
všimol si si môjho služobníka Jóba, že mu niet rovného na zemi? Je to muž
dokonalý a statočný, bojí sa Boha a chráni sa zlého. Podnes si zachoval svoju
dokonalosť, a ty si ma popudil proti nemu, aby som ho bez príčiny trápil!‘ Satan
odpovedal Pánovi: ‚Kožu za kožu! Všetko, čo človek má, dá za svoj život! Ale
vztiahni ruku a zasiahni jeho kosti a telo, či ti nebude kliať do očí!‘ Tu Pán
povedal satanovi: ‚Hľa, je v tvojich rukách, len jeho život ušetri!‘ Satan sa
vzdialil spred Pánovej tváre a ranil Jóba ukrutným vredom od päty nôh až po
temeno hlavy.“ (Jób 2, 1–7)
Ale Jób sa ani po tomto trápení neodvrátil od
Boha. Potom prišli Jóba potešiť a poľutovať jeho traja priatelia: Elifaz z
Temanu, Bildad zo Šuachu a Sofar z Naamatu. Spolu sa snažili nájsť príčinu
Jóbovho utrpenia. Jóbovi priatelia ako predstavitelia starého semitského sveta
vyslovili presvedčenie, že utrpenie a ľudské nešťastie sú vždy trestom za
hriechy, ale Jób nesúhlasil. Vyhlasoval, že nie je hriešny, takže jeho nešťastie
nemožno vysvetliť na základe tézy, že utrpenie je trestom za hriechy. Jób sa
cítil byť ukrivdený, ale nevyriekol proti Bohu ani jediné krivé slovo.
Vtedy prehovoril Barachelov syn Elihu, Búzčan
z rodu Ram, ktorý sa rozhneval preto, že sa Jób vyhlásil pred Bohom za
nevinného. Elihu pripomenul, že utrpenie nemá byť len trestom, ale má za cieľ
tiež vnútorne očistiť človeka, vyskúšať jeho čnosť a zdokonaliť ho. Vzápätí
Elihu upozornil Jóba, že pri svojej obhajobe prejavil neprimeranú sebadôveru.
Elihu zdôraznil dôležitosť Božej bázne. Podľa jeho slov Božia prozreteľnosť
riadi všetko správne, aj keď sa nám jej plány môžu javiť nevyspytateľné.
Spor nakoniec ukončil sám Boh, ktorý
prehovoril, pričom poukazoval na svoju všemohúcnosť a pripomenul povinnosť
človeka uskromniť sa v svojich úsudkoch, aj keď sa človeku javí jeho utrpenie
nezaslúžené. Keď sa Jób pred Bohom pokoril a uznal, že Boh robí všetko dobre a
správne, Hospodin Boh zmenil Jóbov údel a bohato ho odmenil za vernosť v ťažkom
utrpení. Vrátil mu, čo mu bolo odňaté, a ešte mu k tomu pridal oveľa viac, než
mal predtým. Zdvojnásobil jeho majetok a požehnal mu desať detí. Jób potom
prežil ešte dlhé roky šťastného života.
Tu sa ukazuje diametrálne odlišný zámer Boha a satana pri pokúšaní
Jóba. Satan pokúšal Jóba so
zámerom zmariť jeho spásu tým, že dosiahne Jóbovu vzburu voči Bohu. Boh však
mal pri pokúšaní Jóba iné zámery. Všemohúci Boh poznal silu jeho viery a chcel
odmeniť večnou slávou svojho verného služobníka za trpezlivé nesenie kríža a
zachovanie si viery v Boha v dobrom i zlom. Lenže Všemohúci Boh chcel ešte
viac. Chcel potrestať opovážlivosť satana, ktorý sa snaží vytrhnúť čo najviac
ľudí z náručia Boha a strhnúť ich do priepasti večného zatratenia. Boh nakoniec
pokoril satana a dal mu jasne najavo, že nie vždy sa mu podarí priviesť ľudí do
večného zatratenia.
A Boh sledoval ešte jeden veľký cieľ.
Všemohúci Boh vie všetko, čo sa stane od počiatku až do konca vekov. Vždy vedel
aj to, že raz bude napísaná Biblia a že sa do nej dostane aj Jóbovo svedectvo
viery. Boh vedel, že miliardy ľudí budú čítať Bibliu, budú o nej rozprávať a
nájdu v Jóbovi vzor veriaceho človeka, ktorý si zachoval vieru nielen v dobrých
časoch, ale aj v utrpení. Nie je totiž umenie zachovať si vieru v Boha, pokiaľ
sa nám všetko darí. To dokáže každý. Skutočná sila viery sa naplno prejaví až
vtedy, keď nás Boh obdarí krížom. Kríž je v konečnom dôsledku dar Boží,
ktorý už zachránil mnoho ľahkovážnych ľudí pred večným zatratením. Veď sám Boží
Syn, Bohočlovek Ježiš Kristus povedal: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám
seba, vezme každý deň svoj kríž a nasleduje ma.“ (Lk 9, 23)
Všemohúci Boh chcel dať inšpiráciu a návod
všetkým ľuďom, ktorí sa kedy zoznámia s príbehom Jóba, aby rovnako ako Jób
trpezlivo a s láskou k Bohu niesli deň čo deň, aj v najťažšom utrpení, svoj
každodenný kríž a zachovali si pevnú vieru v Boha, pretože potom ich čaká
odmena nevyčísliteľnej hodnoty v podobe večnej spásy. Príbeh Jóba teda bol
určený ako vzor a poučenie nielen jeho súčasníkom, ktorí ho poznali, ale všetkým
neskorším generáciám ľudí, ktorí sa kedy budú zoznamovať s týmto príbehom,
či už prostredníctvom Biblie alebo z rozprávania, či akoukoľvek inou
formou.
V Biblii nachádzame aj iný nádherný príbeh, ktorý zobrazuje pokúšanie
človeka Hospodinom Bohom.
Ide o Abraháma, ktorému Boh prikázal, aby zabil vlastného syna Izáka, ktorého
potom mal obetovať Bohu ako zápalnú obetu. Toto bola naozaj ťažká dilema. Ak by
Abrahám odmietol splniť Boží príkaz, nespáchal by síce vraždu, ale zároveň by
neuposlúchol Boha. Ale ak by Abrahám splnil Boží príkaz, dopustil by sa vraždy
vlastného syna. V skutočnosti však Boh nechcel smrť Izáka, ale chcel vyskúšať
Abrahámovu vieru. Aj v tomto prípade Všemohúci Boh vopred vedel, ako dopadne
skúška Abrahámovej viery. Ak by si Boh nebol istý Abrahámovou vierou,
nepodrobil by ho takej skúške. V žiadnom prípade by nepodrobil tak ťažkej
skúške človeka slabého vo viere. Lenže Všemohúci Boh vopred vedel, že Abrahám
má pevnú vieru v Boha a za každú cenu bude ochotný splniť Boží príkaz.
Stalo sa tak, ako to Boh plánoval už od
počiatku vekov. Abrahám bol pripravený splniť Hospodinov príkaz a už sa chystal
nožom zabiť svojho syna, ktorého potom chcel obetovať Bohu ako zápalnú obetu,
ale vtedy naňho „zavolal Pánov anjel z neba: ‚Abrahám, Abrahám!‘ On odpovedal: ‚Tu som.‘ On mu povedal:
‚Nevystieraj ruku na chlapca a neubližuj mu! Teraz som totiž poznal, že sa
bojíš Boha a neušetril si svojho jediného syna kvôli mne.‘ Tu zdvihol Abrahám
oči a uzrel barana, ktorý bol rohami zachytený v kroví. Abrahám podišiel,
barana vzal a obetoval ho ako zápalnú obetu namiesto svojho syna.“ (Gn 22,
11–13)
Boh odmenil pevnú vieru Abrahámovu a ustanovil
ho za predka vyvoleného národa slovami svojho anjela: „Na seba samého prisahám
– to je Pánov výrok: Pretože si toto urobil a svojho syna, svojho jediného si
neušetril predo mnou, zahrniem ťa požehnaním a prenáramne rozmnožím tvoje
potomstvo. Bude ho ako hviezd na nebi a ako piesku na morskom brehu. Tvoje
potomstvo sa zmocní brán svojich nepriateľov a v tvojom potomstve budú
požehnané všetky národy zeme preto, že si poslúchol môj hlas.“ (Gn 22, 16–18)
Aj v tomto prípade však Boh vystavil človeka
pokušeniu s tým najušľachtilejším úmyslom. Skúška Abrahámovej viery v Boha mala
poslúžiť nielen na oslávenie Abraháma, ale aj ako inšpirácia a vzor pre
všetkých ľudí na celom svete, pretože v ľudskom živote je najdôležitejšia
večná spása, ktorá je možná iba cez pevnú vieru v Boha.
Na základe všetkých uvedených skutočností sme
oprávnení polemizovať s pápežom Františkom a argumentovať na základe
Biblie, že Boh naozaj niekedy uvádza človeka do pokušenia, ale má na to iný
dôvod ako satan. Takto môže pravoverný katolík prejaviť pochybnosti o
opodstatnenosti argumentácie, ktorou pápež František odôvodňuje svoju snahu o
zmenu formulácie modlitby Otče náš.
Karol Dučák
Poznámky:
(1) Lead us not into mistranslation: pope
wants Lord's Prayer changed. In: The Guardian. Dostupné na
internete: theguardian.com.
(2) Lead us not into mistranslation: pope
wants Lord's Prayer changed. In: The Guardian. Dostupné na
internete: theguardian.com.
::
Rozhovor s autorom:
Kríza západnej civilizácie korení v pýche a ignorancii katolíckeho učenia.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Pravidlá diskusie v PriestorNete
1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.