Nad Banášovou knihou o Tomášovi Baťovi

 

Jozef Banáš: Som Baťa, dokážem to!

Bratislava, Ikar, 2021

Ešte počas mojich študentských čias som sa zoznámil s aktivitami a úspechmi dvoch zaujímavých podnikateľov: Talian Camillo Olivetti a Američan Henry Ford. Bolo to ešte v bývalom Československu, kde – konfrontovaný so socialistickými metódami práce, vidiac nefungujúci, pomýlený systém – hľadal som iné riešenie. Obdivoval som týchto dvoch podnikateľov, aký pracovný systém dokázali vytvoriť. Robotníkov nielenže spravodlivo odmeňovali podľa kvality vykonanej práce, ale ich aj vychovávali k poctivosti a zodpovednosti. Starali sa aj o ich rodiny, viedli ich k usporiadanému rodinnému životu. Hlbšie však nazrieť do ich projektov sa mi pre nedostatok literatúry a informácií v socialistickom systéme nepodarilo.

Tretím, ktorý sa objavil na scéne, bol Tomáš Baťa, o ktorom som mal vtedy ešte menej informácií, hoci Zlín, premenovaný komunistami na Gottwaldov, bol vlastne neďaleko. Komunisti mali všetko pod palcom a informácie, aj keď pravdivé, ak im nevyhovovali, striktne zamlčovali, alebo prekrúcali či znevažovali.

Dvaja členovia našej rozvetvenej rodiny dokonca mali kontakt s Baťom. Môj strýko bol absolventom Baťovej školy, na čo rád s hrdosťou spomínal, ale nič bližšie nám o tom nepovedal, a druhý môj strýko, murár, staval pre Baťu vo Svite rodinné domy. Takisto s hrdosťou spomínal na systém, podľa ktorého pracovali. Na začiatku stavby prišiel stavbyvedúci, murárom priniesol plány, vysvetlil, čo budú stavať a ako, povedal, že na stavbu majú napríklad 100.000 korún, ktoré vložil do trezora, a povedal, že podľa kvality odvedenej práce na konci každého týždňa dostanú z toho výplatu. Majú na to desať mesiacov. Keď stavbu ukončia skôr, všetko, čo zostane v trezore, sa im rozdelí ako prémie. Hneď aj zabezpečil potrebný materiál a odišiel. Potom prichádzal každý večer, skontroloval, čo urobili, ak to nebolo bezchybné, dal to hneď zbúrať, pozapisoval si materiál, ktorý budú na nasledujúci deň potrebovať, ráno ho priviezol – a tento rituál sa opakoval až do skončenia stavby. Murári boli motivovaní, nanajvýš spokojní, a keď sa posnažili, stavbu dokončili o niekoľko týždňov skôr.

Tešil som sa preto na knihu Jozefa Banáša. A konštatujem, že je pútavo napísaná, s mnohými detailmi z Baťovho života. Banáš si dal skutočne záležať a život i dielo Tomáša Baťu si dôkladne preštudoval... Mňa zaujímalo nielen Baťovo úspešné podnikanie, ale aj jeho úsilie o zlepšenie života ľudí, aby mali radosť z práce, aby konali vždy čestne, mali usporiadanú rodinu, skrátka, aby žili podľa Desatora.

Dá sa to vôbec uskutočniť? Tomáš Baťa sa o to pokúsil, ale zameral sa len na jednu časť činnosti človeka – na prácu. Bol presvedčený, že keď človek bude podnikavý, usilovný, tvorivý, tak bude dostatočne materiálne zabezpečený, a to mu prinesie šťastie. Život ho postavil pred mnohé problémy, pripravil mu mnohé prekážky, ktoré sa naučil prekonávať. Všímal si život okolo seba, uvažoval a tvrdo pracoval na sebe. Zabudol však na jednu dôležitú vec: že život na tejto zemi neriadi len človek, že nezáleží len a len na ňom.

Či sa nám to páči alebo nie, raj na zemi sa nikomu nepodarilo a ani nepodarí vytvoriť. Nikomu! Čo sa však dá, je vytvárať podmienky, ktoré budú ozrejmovať cestu, nie širokú a vydláždenú, ale úzku a kamenistú, na ktorej sa vyformuje dôstojný ľudský tvor. Pritom človek nesmie zabudnúť na slová „Sine me nihil potestis facere“ (Bezo mňa nemôžete nič urobiť), ktoré nám zanechal Ježiš Kristus.

I keď Banáš naznačuje, že Tomáš Baťa nezabudol na Pána Boha, Baťa videl len tvrdú a poctivú prácu. Zabudol na oddych, zabudol na rovnováhu. Zabudol, že sa stal manželom a že má syna Tomíka...

Prínosom Tomáša Baťu je budovanie vzťahu k poctivej práci. I dnes sa treba pýtať, ako poctivo, čestne a tvrdo pracovať a pritom mať dostatok oddychu, nedať sa prevalcovať konkurenciou, ktorá nie možno, ale určite použije i bezcharakterné metódy. Nato by nám bolo treba nového Baťu, ktorý by vedel riešenie problematiky posunúť o krok ďalej.

Jozef Banáš napísaním knihy o Baťovi splnil okrem iných jednu prepotrebnú úlohu. Začal plátať diery v našej histórii. Informuje čitateľa, že naša zem nosila i takých ľudí, na ktorých sme zabudli, alebo o nich takmer nič nevieme. Otázkou zostáva, či teraz, keď už o nich čosi vieme, si ich začneme aj vážiť.

 

Martin Jančuška

::

Odporúčané: Páter Pio alebo Najjednoduchšia cesta.

::

Vážený čitateľ,
ak chcete získať publikácie z našej edície,
ako aj exkluzívne informácie o našom portáli,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
PriestorNet – niečo navyše!