Oroduj v nebi, drahá Dianka, za svojich prarodičov, rodičov, príbuzných a všetkých blížnych!

 

Karol Dučák

Opakuje sa to rok čo rok. Vždy 29. januára, na výročie smrti mojej vnučky Dianky Dučákovej: 29. január 2019 bol dňom jej narodenia a zároveň i smrti. Prežila na tomto svete len pár hodín. Nemohol som byť prítomný na jej pohrebe, pretože o všetkom som sa dozvedel až neskôr. Keď som však spoznal všetky okolnosti jej skonu, nemohol som sa ubrániť slzám. Aj neskôr, kedykoľvek som o tom uvažoval, tlačili sa mi slzy do očí. Predstavoval som si to úbohé dieťatko, ktoré zápasí so smrťou, no nakoniec svoj boj po niekoľkých hodinách prehráva. Cítil som bolesť a žiaľ. Sú pochopiteľné pocity súcitu a smútku nad dieťaťom, ktoré žije na tomto svete tak krátko.

Lenže – ako povedal na jednom pohrebe môj poľský priateľ, kňaz a rehoľník O. Konrad Blicharski – my si myslíme, že mŕtvi sú tí, ktorých pochovávame, a my sme živí, lenže v skutočnosti je to naopak. To oni žijú a my pomaly umierame na tomto svete. Keď som naplno pochopil túto duchaplnú myšlienku, rozsvietilo sa mi. Odvtedy sa pri spomienke na moju drahú vnučku síce nedokážem ubrániť smútku, pretože Dianka mi, a nielen mne, chýba, no zároveň si uvedomujem, že by nebolo správne, keby som ja oplakával svoju vnučku, ale skôr by ona mala oplakávať mňa pri pohľade na to množstvo mojich hriechov a zlyhaní v živote.

Mal by som sa vlastne tešiť a aj sa teším pri spomienke na moju vnučku Dianku, pretože jej sa stalo to najlepšie, čo sa človeku môže stať. Nestihla si síce užiť pozemského života, ale na druhej strane ju nikdy netrápili svetské starosti, existenčné problémy a čo je najdôležitejšie, nestihla sama spáchať ani jediný hriech. A dedičný hriech jej zmyl krst, ktorý je zapísaný v matrike. Jej duša je čistučká ako to najčistejšie biele plátno a ona žije v nebi blaženým večným životom v kruhu svätých a v Božej blízkosti. Jej duša je dokonca čistejšia ako duše mnohých svätých, ktorých Katolícka cirkev oficiálne kanonizovala. Veď mnohí svätí sa počas svojho pozemského života dopúšťali hriechov, no Dianka nie. Je svätá, aj keď nebola oficiálne kanonizovaná Kristovou Cirkvou. Veď nie všetci svätí v nebi boli oficiálne kanonizovaní po svojej smrti.

Moja vnučka je jedným zo svätých neviniatok, ktoré svojou čistotou zvelebujú Boží majestát. Nestihli si užiť tohto sveta, ale na druhej strane nie je v tom aj veľká Božia milosť? Veď ľudský život neprináša len radosti, ale aj starosti, bolesti a, čo je najhoršie, aj hriechy. Aj keď to prináša smútok, je úžasné, že aspoň časť ľudí ide do neba bez hriechu. Tie neviniatka vlastne výrazne prispievajú k tomu, že sa zvyšuje počet spasených a znižuje počet zatratených. Zaiste nie je možné, aby všetci ľudia umierali vo veku nevinnosti, pretože v tom prípade by ľudstvo vymrelo, a to nie je Boží zámer, ale Božie neviniatka sú veľkým Božím darom pre ľudstvo.

Kto je vlastne svätý? Slovo svätý má svoj pôvod v pojme odčlenený. Svätý je oddelený, odčlenený od materiálneho sveta a pričlenený k Bohu. Patrí Bohu a nepatrí tomuto svetu, čiže svetskému spôsobu života a sekulárnemu zmýšľaniu. My všetci sme povolaní k svätosti, ako to vyplýva z Prvého listu sv. Petra: „Ako poslušné deti neprispôsobujte sa takým žiadostiam, ako keď ste boli v nevedomosti, ale ako svätý je ten, ktorý vás povolal, buďte aj vy svätí vo všetkom svojom počínaní; veď je napísané: Buďte svätí, lebo ja som svätý“ (1 Pt 1,14–16).

O svätých sa veľa píše vo Svätom písme. V Skutkoch apoštolov nachádzame zmienku o tom, ako sa Ananiáš zdráhal uveriť v obrátenie Šavla, ktorý sa stal apoštolom Pavlom: „Pane, od mnohých som počul o tomto mužovi, koľko zla narobil tvojim svätým v Jeruzaleme“ (Sk 9, 13). A na inom mieste sa píše: „Ako Peter navštevoval všetkých, prišiel aj k svätým, čo bývali v Lydde“ (Sk 9, 32). A v tej istej knihe Svätého písma čítame, ako apoštol Pavol vyznáva svoje previnenia: „A keď som dostal od veľkňazov moc, veľa svätých som dal pozatvárať do väzenia; a keď ich zabíjali, ja som súhlasil“ (Sk 26, 10).

Apoštol Pavol sa pomerne často zmieňuje o svätých v Cirkvi. Napríklad v Liste Filipanom píše: „Pozdravte každého svätého v Kristovi Ježišovi“ (Flp 4, 21). A v Liste Efezanom apoštol Pavol vysvetľuje: „On ustanovil niektorých za apoštolov, niektorých za prorokov, iných za evanjelistov a iných za pastierov a učiteľov, aby pripravovali svätých na dielo služby, na budovanie Kristovho tela...“ (Ef 4, 11–12). List Hebrejom adresuje apoštol Pavol „svätým bratom“. Doslova píše: „Preto, svätí bratia, účastníci nebeského povolania, hľaďte na Ježiša, apoštola a veľkňaza nášho vyznania“ (Hebr 3, 1).

A takto by sme mohli pokračovať aj ďalej. V zmysle všetkých uvedených citácií zo Sv. písma sme oprávnení konštatovať, že svätí nie sú len tí jedinci, ktorí boli oficiálne kanonizovaní Katolíckou cirkvou, ale aj nesmierne masy iných ľudí, ktorí boli „odčlenení“ od sveta a „pričlenení“ ku Kristovi. Tí žijúci svätí majú nevyhnutne aj materiálne potreby, ale oni žijú nie pre tento svet, ale pre Krista. Každý, kto si oblečie Krista, žije Krista svojím každodenným životom a je v stave posväcujúcej milosti, je svätý.

Máme teda dve kategórie svätých. Prvú tvoria svätí, ktorí neboli oficiálne kanonizovaní Katolíckou cirkvou. Významné miesto v spoločenstve svätých však tvoria tí, ktorí boli Katolíckou cirkvou oficiálne kanonizovaní po svojej smrti. Ako uvádza konštitúcia Druhého vatikánskeho koncilu Lumen gentium, „Cirkev vždy verila, že apoštoli a Kristovi mučeníci, ktorí vyliatím vlastnej krvi podali najvyššie svedectvo viery a lásky, sú s nami užšie spojení v Kristovi, a preto ich zvlášť vrúcne uctievala spolu s Preblahoslavenou Pannou Máriou a so svätými anjelmi (porov. Gelázius I., Decretalis De libris recipiendis, 3: PL 59, 160, Denz. 165 /353/) a nábožne vzývala pomoc ich orodovania. K nim sa čoskoro pridružili ďalší, ktorí verne nasledovali Krista v čistote a chudobe (porov. Sv. Metod, Symposion, VII, 3: GCS /Bonwetsch/, s. 74), a napokon aj iní, ktorých vynikajúce kresťanské čnosti (porov. Benedikt XV., Decretum approbationis virtutum in causa beatificationis et canonizationis servi Dei Ioannis Nepomuceni Neumann: AAS 14 /1922/, s. 23; viaceré prejavy Pia XI. o svätých: Inviti all’ eroismo, in: Discorsi e Radiomessaggi, t. 10, 1949, s. 37–43)a božské charizmy (porov. Pius XII., encyklika Mediator Dei: AAS 39 /1947/, s. 581–583) sa stali pre veriacich odporúčaním na zbožné uctievanie a nasledovanie“ (Lumen gentium, 50).

Martyrologium Romanum (Rímske martyrológium) ako oficiálny zoznam mučeníkov, blahoslavených a svätých Katolíckej cirkvi zohralo v dejinách Katolíckej cirkvi dôležitú úlohu, pretože skúmaním života svätých, „ktorí verne nasledovali Krista, dostáva sa nám nového povzbudenia, aby sme hľadali budúce mesto (porov. Hebr 13, 14 a 11, 10), a zároveň sa učíme poznávať veľmi bezpečnú cestu, ktorou môžeme uprostred meniacich sa udalostí tohto sveta dôjsť k dokonalej jednote s Kristom, to jest k svätosti, zodpovedajúcej stavu a podmienkam každého osobitne (porov. Hebr 13, 7; Eccli, cap. 44–50; Hebr 11, 3–40; porov. aj Pius XII, encyklika Mediator Dei: AAS 39 /1947/, s. 582–583). V živote tých, čo majú s nami tú istú ľudskú prirodzenosť, ale dokonalejšie sa premieňajú na Kristov obraz (porov. 2 Kor 3, 18), Boh živo zjavuje svoju prítomnosť a svoju tvár ľuďom... Lenže pamiatku svätých v nebi si uctievame nielen pre ich príklad, ale ešte viac preto, aby sa pestovaním bratskej lásky upevňovala jednota celej Cirkvi v Duchu (porov. Ef 4, 1–6)“ (Lumen gentium, 50).

V každom prípade som šťastný, že máme v nebi svätú, ku ktorej sa môžeme utiekať. A tak sa prihováram mojej vnučke: Drahá Dianka, oroduj za mňa, svojho hriešneho starého otca, ktorý každý deň umiera vo svojich trápeniach, bolestiach a hriechoch. Vrúcne Ťa prosím, drahá Dianka, oroduj u nášho Pána, v blízkosti ktorého sa nachádzaš v nebi, za svojich prarodičov, za svojho otca, môjho syna Karola, a jeho manželku, Tvoju mamku Marianu. Oroduj aj za svojho bračeka Karola a sestričku Elisu. Oroduj za všetkých svojich blízkych i vzdialených príbuzných, i za všetkých ľudí dobrej vôle. Amen.

 

Karol Dučák