Pomsta

 

Ján Grešák

Horárovi Jakubovi konečne pridelili vlastný revír. Sebavedomý mladý muž bez záväzkov, ktorý si od nikoho nedal nič radiť, mal tak dôvod staviť sa po obchôdzke v miestnom hostinci.

Hostinec bol ako vždy plný chlapov i cigaretového dymu a vrelo to v ňom, akoby sa rozhučalo naraz sto motorov. Všetky stoly boli obsadené, iba za stolom pri dverách sedel len jeden hosť. Jakub si prisadol a pyšne pozrel na výčap. Krčmárka mu priniesla pivo a borovičku.

O chvíľu sa otvorili dvere a v nich sa zjavil všetkým dobre známy pytliak Juro. Zarastený, v obdratom saku, s dlhými šedivými vlasmi skrútenými na zátylku, s unavenými, vyhasnutými očami a vráskavou tvárou. Jakub presedel v hore nejednu noc v krutej zime a v snehu, ale nikdy sa mu nepodarilo pristihnúť ho pri čine, hoci vždy naďabil na oká, pasce a iné nástrahy, ktorými Juro usmrcoval lesnú zver. Občas i jeho samého zazrel potulovať sa nablízku...

Jakub hneď doňho zadrapil: „Tak čo, už si dačo skolil, alebo sa ešte len chystáš?!“

Juro naňho zagánil očami akoby posypanými popolom a zlostne zakontroval:

„Staraj sa do svojej matere, nie do mňa, lebo zle pochodíš. Raz dostaneš odo mňa guľkou poučenie!“

Spor sa vyostril, Jakub vyskočil ako tiger, zdrapil protivníka za hrdlo, a keby ho okolostojaci chlapi neboli odtiahli, bol by ho dozaista zaškrtil. Obaja boli náramne zúriví a neústupčiví. Jura napokon z krčmy vyhodili a Jakuba radšej vyviedli zadným vchodom.

Cestou domov Jakub hútal o tejto príhode. Ako každý prchký človek nahováral si, že všetkému na vine je Juro, a zase sa rozčertil. Prešiel po lavičke nad potokom a ocitol sa v lese. A tu mu napadlo, že Juro tiež pôjde tadiaľ domov. Rýchlo skočil do húštiny pri ceste, skrčil sa tam, strhol z pleca pušku a čakal na pytliaka. Ozval sa v ňom síce hlások pochybnosti, či pomsta skutočne patrí jemu, ale silná zlosť zatláčala každú dobrú myšlienku. Myslel len a len na odplatu. Zo svojho úkrytu hľadel na cestu, po ktorej mala prísť obeť.

Tu z lesa vybehol zajac a strihajúc ušami sadol si uprostred lúčky. Jeho šantivé počínanie bolo také smiešne, že udivený Jakub v tej chvíli zabudol na všetko, čo bolo predtým, a len-len sa nahlas nerozosmial. Vtom z húštia vyskočila líška, vyplašila zajaca a hnala sa za ním do lesa. Jakub zacielil, no už bolo neskoro. Len čo spustil pušku, čosi mu zašepkalo:

„Aj ty si podobný dravej zveri! Čakáš tu na človeka, ktorý nič netušiac pôjde okolo. Líška síce ušla, ale ujdeš aj ty večnému sudcovi?“

Vystrelil do vzduchu a hanbiac sa sám pred sebou ponáhľal sa domov. Matka ho už netrpezlivo očakávala:

„Syn môj, ani ti neviem povedať, aký som mala o teba strach. Prepadla ma z ničoho nič taká úzkosť o teba, že to neviem ani vypovedať. Ach, ako som rada, že sa ti nič nestalo a že sa vraciaš zdravý. Matka Božia vyslyšala moju prosbu; celý čas som sa pred jej obrazom modlila za teba ruženec...“

Do Jakuba akoby udrel blesk. Nemohol slovka prehovoriť. Šiel do svojej izby, sadol si a premýšľal. V duchu tiež ďakoval Bohu, že sa nestal vrahom. Hlboko dojatý prisahal pred Ukrižovaným, že sa už nikdy nepoddá prchkosti.

O dva týždne sa Jakub a Juro stretli v hore. Jakub sa priznal, ako na Jura číhal. Podali si ruky a Juro sľúbil, že pytliactvo zanechá. Sľub dodržal a zamestnal sa ako lesný robotník.

 

Ján Grešák

::

Z tvorby autora:

Štedrý deň

Jazdec

::

PriestorNet patrí ľuďom súcim na slovo, rozhľadeným a kultivovaným...
Staňte sa jeho priaznivcom: podrobnejšie informácie.