Milan Rúfus: Vážka
Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 1998
Poézia Milana Rúfusa (1928–2009) stojí na pevných základoch, čerpá z odkazu minulých generácií, opiera sa o osvedčené pravidlá poetiky, spracúva témy blízke azda každému človeku, ktorý nežije iba telesne, ale uvedomuje si svoju duchovnú podstatu. Potvrdzuje to i zbierka s jednoduchým, no výstižným pomenovaním Vážka. V rovnomennej básni čítame: „Je to krásne nosiť meno vážka. (...) Smútok ide s krásou... krása s nami, / keď sa večnosť na ňu pozerá.“ Verše vypovedajú o vážnosti i ťaživosti ľudského údelu.
Na prebale vydania nachádzame básnikove
odpovede na otázky zodpovednej redaktorky Dany Podrackej. Súvisia
s literárnou tvorbou a poslaním spisovateľa, jeho zástojom
v súčasnom rýchlo sa meniacom svete. M. Rúfus okrem iného hovorí: „Móda
je iba povrchnou parafrázou hlbinných zmien, ktorým je vystavená tvorba. Preto
móda zbožňuje akúkoľvek premenlivosť. Tvorba však fixuje duchovným zrakom
kľučku na dverách večnosti...“ Tvorca (poézie) by sa teda nemal orientovať
na módne trendy, ale na čosi stálejšie, pevnejšie, trvalejšie.
Zbierka predstavuje „básne domova
a domov básní“, verše o mieste na zemi, kde je „ľahšie žiť
i mrieť“, verše o pohnútkach, ktoré vedú k tvorivej činnosti
a úvahám o nej: „Koľkože básnik potrebuje ticha / na jednu báseň?“
Akú váhu má slovo, obrazné slovo? Lyrický subjekt hľadá absolútnu poéziu, „kráľovnú
matku slov i dcérku slov“, chce vysloviť nevysloviteľné,
nevypovedateľné, aby sa aspoň priblížil k ideálu... A dospieva
k pokore, k poznaniu: „Vedieť byť, Bože. / Aj to je možno báseň.
// A práve tá sa píše najťažšie.“
Ale poézia tejto zbierky sa dotýka aj našej
každodennej skutočnosti, nášho národného života (báseň Tichý plač srdca),
ako aj života spoločenského, dotýka sa človeka a jeho sveta, poznačeného
ľudskou prirodzenosťou, ktorá sa nezmenila a prejavuje sa i dnes: „A
kde je svetlo rán? / Kde?... / Demokracia? / Krikľavý dezodorant, / sprej, čo
to zakryje, / keď duša páchne telom. / Ajhľa, svet. Taký je.“
Čo dodať? V už spomenutom rozhovore M.
Rúfus konštatuje: „Lenže ono nejaká zákonitosť v dejinách neviditeľne
pracuje. Pracuje nepretržite a nikomu neudelí dišpenz. (...) Nijaká
osudová chyba neostane premlčaná. To len bytie ako celok má viacej času než
jeho jednotliví aktéri. A tým sa potom nevyhnutne zdá, že spravodlivosť
bytia je pomalá alebo nijaká...“ Básnik vydal svedectvo a jeho poézia
sa vydala na cestu k čitateľovi. Nuž, začítajme sa.
Ján Maršálek
::
Predstavujeme krásnu literatúru:
Konstantin
Paustovskij: Dávne roky
Alexander
Solženicyn: Rakovina
Jozef
Cíger Hronský: Jozef Mak
Francis
Jammes: Čistiny v nebi
Georges
Bernanos: Denník vidieckeho kňaza
::
PriestorNet patrí ľuďom súcim na slovo,
rozhľadeným a kultivovaným...
Staňte sa jeho priaznivcom: podrobnejšie informácie.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Pravidlá diskusie v PriestorNete
1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.