Prebývanie v básni

 

Milan Rúfus: Vážka

Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 1998

Poézia Milana Rúfusa (1928–2009) stojí na pevných základoch, čerpá z odkazu minulých generácií, opiera sa o osvedčené pravidlá poetiky, spracúva témy blízke azda každému človeku, ktorý nežije iba telesne, ale uvedomuje si svoju duchovnú podstatu. Potvrdzuje to i zbierka s jednoduchým, no výstižným pomenovaním Vážka. V rovnomennej básni čítame: „Je to krásne nosiť meno vážka. (...) Smútok ide s krásou... krása s nami, / keď sa večnosť na ňu pozerá.“ Verše vypovedajú o vážnosti i ťaživosti ľudského údelu.

Na prebale vydania nachádzame básnikove odpovede na otázky zodpovednej redaktorky Dany Podrackej. Súvisia s literárnou tvorbou a poslaním spisovateľa, jeho zástojom v súčasnom rýchlo sa meniacom svete. M. Rúfus okrem iného hovorí: „Móda je iba povrchnou parafrázou hlbinných zmien, ktorým je vystavená tvorba. Preto móda zbožňuje akúkoľvek premenlivosť. Tvorba však fixuje duchovným zrakom kľučku na dverách večnosti...“ Tvorca (poézie) by sa teda nemal orientovať na módne trendy, ale na čosi stálejšie, pevnejšie, trvalejšie.

Zbierka predstavuje „básne domova a domov básní“, verše o mieste na zemi, kde je „ľahšie žiť i mrieť“, verše o pohnútkach, ktoré vedú k tvorivej činnosti a úvahám o nej: „Koľkože básnik potrebuje ticha / na jednu báseň?“ Akú váhu má slovo, obrazné slovo? Lyrický subjekt hľadá absolútnu poéziu, „kráľovnú matku slov i dcérku slov“, chce vysloviť nevysloviteľné, nevypovedateľné, aby sa aspoň priblížil k ideálu... A dospieva k pokore, k poznaniu: „Vedieť byť, Bože. / Aj to je možno báseň. // A práve tá sa píše najťažšie.“

Ale poézia tejto zbierky sa dotýka aj našej každodennej skutočnosti, nášho národného života (báseň Tichý plač srdca), ako aj života spoločenského, dotýka sa človeka a jeho sveta, poznačeného ľudskou prirodzenosťou, ktorá sa nezmenila a prejavuje sa i dnes: „A kde je svetlo rán? / Kde?... / Demokracia? / Krikľavý dezodorant, / sprej, čo to zakryje, / keď duša páchne telom. / Ajhľa, svet. Taký je.“

Čo dodať? V už spomenutom rozhovore M. Rúfus konštatuje: „Lenže ono nejaká zákonitosť v dejinách neviditeľne pracuje. Pracuje nepretržite a nikomu neudelí dišpenz. (...) Nijaká osudová chyba neostane premlčaná. To len bytie ako celok má viacej času než jeho jednotliví aktéri. A tým sa potom nevyhnutne zdá, že spravodlivosť bytia je pomalá alebo nijaká...“ Básnik vydal svedectvo a jeho poézia sa vydala na cestu k čitateľovi. Nuž, začítajme sa.

 

Ján Maršálek

::

Predstavujeme krásnu literatúru:

Janko Silan: Dom opustenosti

Konstantin Paustovskij: Dávne roky

Alexander Solženicyn: Rakovina

Jozef Cíger Hronský: Jozef Mak

Karol Strmeň: Návštevy

Francis Jammes: Čistiny v nebi

Georges Bernanos: Denník vidieckeho kňaza

::

PriestorNet patrí ľuďom súcim na slovo, rozhľadeným a kultivovaným...
Staňte sa jeho priaznivcom: podrobnejšie informácie.