Ako zachrániť Slovensko

 

Literárny týždenník (v dvojčísle 1–2/2025) publikoval môj článok o aktuálnom dianí v spoločnosti a kultúre. S odstupom času tento príspevok sprostredkúvam čitateľom PriestorNetu.

„Demokracia?
Krikľavý dezodorant,
sprej, čo to zakryje,
keď duša páchne telom.
Ajhľa, svet. Taký je.“
(Milan Rúfus: Čierna hodinka dejepisu)

Istý bezmenný denník organizuje dlhodobú demagogickú kampaň Ako zachrániť demokraciu. Sebavedomo hlučná skupina aktivistov „zachraňuje kultúru“. Mnohí z nich zachraňujú najmä svoju peňaženku, zvykli si už na štedré dotácie z verejných zdrojov a neradi by o ne prišli. Preto sa búria, protestujú, odmietajú zmeny, napríklad vo Fonde na podporu umenia, ktoré by mohli viesť k narušeniu siete ich kamarátskych vzťahov, známostí, protekcií. A tí „z druhého brehu“ poväčšine len ticho čakajú, dúfajúc, že po rokoch pôstu sa aj im ujdú aspoň omrvinky...

Niektorí herci sa dostali do stavu popletenosti – v divadle politikárčia, predstavenia narúšajú vulgárnosťou a utilitaristickými politickými vyhláseniami, a na námestiach hrajú divadlo. Pridávajú sa k nim ďalší viac či menej popletení ľudia z oblasti kultúry, pravdaže, výdatne podporovaní spriaznenými politikmi a novinármi. Len oni chcú rozhodovať o tom, čo je umenie, čo alebo kto si zaslúži či nezaslúži podporu. Samozvaní arbitri elegancie sú obdarení schopnosťou posúdiť, oznámkovať každé dielo aj z diaľky – stačí im poznať meno autora alebo jeho svetonázorovú orientáciu. Majú vo všetkom jasno. Ešte ani nepočuli novú hudobnú úpravu štátnej hymny a už ju kritizovali, nečítajú Literárny týždenník, ale tvrdia, že ide o podradný a zbytočný časopis, v podstate hovoria, že umelci nepatriaci do ich „kaviarne“ majú radšej prestať tvoriť...

Spisovateľ, ktorý sa prezentoval urážlivými výrokmi na adresu súčasnej ministerky kultúry, nosí tričko s nápisom „Zvrhlé umenie“. Čo tým chce povedať? Že biele je čierne a čierne biele? Že vojna je mier a mier vojna? Že hanba je slávou a sláva hanbou? Nevieme, no môžeme si domyslieť. I keď, poznamenajme, spojenie „zvrhlé umenie“ je vlastne nezmyselné, lebo umenie v pravom zmysle slova človeka dvíha, zušľachťuje, vedie k pravde a kráse, a čo tomu odporuje, to nie je a nikdy nebude umením.

Niekto teda zachraňuje svoje teplé miestečko, niekto svoju predstavu o demokracii, niekto nás chce, aj proti našej vôli, ochrániť pred dezinformáciami a škodlivým vplyvom iného názoru, používajúc pritom „krikľavý dezodorant“ na prekrytie podstaty a pravdy... Ale kto konečne – s patričným dôrazom a kompetenciou – nastolí otázku záchrany Slovenska?! Kto príde s reálnou koncepciou či stratégiou ochrany a presadzovania našich národnoštátnych záujmov?

Demokraciu máme všade a nikde, stal sa z nej beztvarý pojem s nejasným obsahom – akési zaklínadlo alebo kyjak, ktorým sa možno oháňať a prípadne aj udrieť. (Lebo demokracia!) Politici, analytici, komentátori, experti, novinári, skrátka všetci protagonisti takzvaného hlavného prúdu radi a často hovoria o demokracii a v súvise s tým sa odvolávajú na kadečo, niekedy na právny názor, inokedy na verejnú mienku alebo vedecký konsenzus či stanovisko Európskej únie, ale nikto sa nedovoláva pravdy.

Pravda akoby nikoho nezaujímala, no bez poznania a uznania pravdy do cieľa nedôjdeme, budeme sa donekonečna hádať a rozdeľovať. Preto je potrebné, aby mnohoraké a neraz protirečivé ľudské mienky a názory boli podriadené autorite zdravého rozumu. Inými slovami, ak je niečo zhnité v našom štáte, ak niečo páchne, kazí sa, treba ísť po príčine a hľadať spôsob vecného riešenia problému, nie šíriť plané, pokrytecké reči o zachraňovaní demokracie, o zachraňovaní toho či onoho... Pravda je vždy len jedna, výlučne ona zachraňuje a oslobodzuje.

 

Ján Maršálek

::

Vážený čitateľ,
ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie z našej edície,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
podrobnejšie informácie.