Kríž

 

Robert Hakala

V minulosti bol kríž, pekne upravený, hádam v každom chotári. Potom sa kríže nejako vytratili z povedomia ľudí. My sme v našom chotári postavili nový kríž niekedy koncom osemdesiatych rokoch minulého storočia, keď komunistická moc strácala svoju silu. Lenže časom sa naň pozabudlo. Ľudia stratili počiatočné nadšenie, a to sa muselo prejaviť. Kríž bol zo začiatku pekný, ľudia ho často navštevovali, ale neskôr sa o kríž nikto nestaral. Ľudia nemali čas, mali iné starosti a záujmy...

Našťastie, vždy sa nájde niekto, kto si čas nájde, nezabudne. Jedni manželia na kríž nezabudli.

„Už sme na dôchodku,“ povedala manželka svojmu mužovi, „patrí sa, aby sme sa pustili do opravy kríža.“

„Niečo treba?“ opýtal sa manžel.

„Samozrejme,“ odpovedala žena. „Treba ho natrieť, vytrhať burinu, ktorá sa rozmohla. Očistiť sošku Ježiša...“

„Dobre, dobre,“ prerušil ju manžel. „Ešte dnes si všetko pripravíme a zajtra pôjdeme. Máme auto, máme aj skladací rebrík, kosák, lak, šmirgle... Neboj sa.“

Tak sa aj stalo. Manželia, menovite Gitka a Gábor, všetko pripravili, aby mohli vyraziť. Gábor všetko pekne uložil do auta. Pridal aj dve nealkoholické pivá.

Nasledujúce ráno vstali, vychystali sa a vyrazili. Cesta bola krátka. Kríž bol za dedinou, potom ešte asi dvesto metrov po poľnej ceste, ktorá bola suchá, takže nebol problém po nej prejsť.

„A sme tu,“ povedal manžel Gitke. Vystúpili z auta a začali kríž obzerať, ako vyzerá. Burina vôkol a kríž – lak popraskaný, na niektorých miestach opadaný. Ani korpus nevyzeral nejako vábne. Popraskaný lak, pavučiny, ale, našťastie, soška bola celá.

„Tak ideme na to,“ zavelila Gitka. Povyberali z auta náradie a pustili sa do roboty. Slnko už svietilo vysoko nad obzorom, bolo príjemne. Gitka zobrala kosák a začala stínať burinu. Gábor vybral rebrík, náradie a začal ošetrovať drevo kríža. Opatrne, aby náhodou nespravil nejakú škodu. Robota išla obom od ruky. Obaja boli robotníci, na fyzickú prácu boli zvyknutí.

„Kríž natriem svetlejším lakom, sošku trochu tmavším...“ Gitka neodpovedala, iba prikývla.

Ani sa nenazdali a bolo všetko hotové. Kríž natretý, soška takisto, burina vytrhaná, pokosená. Všetko skontrolovali. Boli spokojní. Vyzeralo to naozaj pekne.

Gábor si otvoril pivo, Gitka si sadla do tieňa pod krížom. Zdalo sa, že ich nemôže nič prekvapiť, keď zrazu počuli: „Pochválený buď Pán Ježiš Kristus!“

Gitka, celá prekvapená, odpovedala: „Pán farár! Kde sa tu beriete?“

Naozaj, stál pri nich miestny pán farár, usmieval sa: „A čo ja nemôžem ísť na prechádzku?“ Všetci sa zasmiali a Gitka a Gábor sa spamätali z prekvapenia.

„Čo by ste nemohli,“ povedal Gábor, „a nedáte si pivo?“ Ponúkal kňaza. „Je nealkoholické.“

„A viete, že si dám?“ odpovedal kňaz. „Ale vás nepoznám,“ pokračoval. „Gitku, poznám z kostola...“

„Viete,“ zastala sa svojho muža Gitka. „On chodí tiež, ale zostáva buď vonku, alebo, keď je zlé počasie, vyjde na chórus.“

„Ale veľmi pekne ste kríž opravili. Bol zanedbaný... Na najbližšej svätej omši vás pochválim,“ povedal kňaz.

„Len to nie,“ skočil mu do reči Gábor. „Žiadne chválenie, urobili sme to,“ ozvala sa Gitka, „lebo sme chceli. Boh to vidí, a to nám úplne stačí...“

V nedeľu, ako zvyčajne, vybrali sa do kostola. Keď už bol takmer koniec svätej omše, pán farár veriacim, čo boli v kostole, hovorí:

„Možno ste si všimli, že kríž za dedinou, o ktorý sa roky nik nestaral, je opravený. Chcem vám povedať, že podoba toho kríža odráža podobu a kvalitu viery farského spoločenstva... Ako ste sa mohli na taký zanedbaný kríž pozerať?! Ježiš plakal a vám to bolo jedno? Ale našli sa ľudia, ktorým to nebolo ľahostajné! Prišli a opravili.“

Mnohí sa cítili zahanbene. Pán farár naozaj ťal do živého!

 

Robert Hakala

::

Z tvorby autora:

Veľká noc inak

Pochybnosti bratanca Mariána