Hans Fallada – velikán i slaboch v jednej osobe

 

Karol Dučák

Druhá svetová vojna vytvorila hlbokú priepasť medzi Nemcami a príslušníkmi iných národov Európy a sveta. Nemci boli považovaní za národ fanatikov, ktorí túžil lúpiť a vraždiť. Nič však nie je vzdialenejšie od pravdy ako táto skreslená predstava. Najdlhšie trpel pod jarmom nacizmu práve nemecký národ, ktorý si počas nacistickej éry prešiel veľmi bolestivou katarziou. Pritom je nutné neustále pripomínať, že na hrôzach nacizmu mali spoluvinu aj iné národy, predovšetkým Američania a Angličania, ktorí Hitlerovi pomohli vybudovať silnú armádu a vydláždili mu tak cestu k realizácii jeho svetovládnych ambícií. Preto nesú aj tieto národy spoluvinu za hrôzy druhej svetovej vojny.

Nemcov v časoch Tretej ríše, teda nacistického Nemecka v období od roku 1933 do roku 1945, by bolo možné zhruba rozdeliť do troch veľkých kategórií. Prvú tvorili milióny Nemcov, ktorých Hitler dokázal sfanatizovať a získať ich pre svoje obludné plány. Tí spôsobili najväčšiu skazu v Európe, ale aj v samom Nemecku.

Do druhej kategórie patrili aktívni nemeckí odporcovia nacistického režimu, ktorí našli v sebe guráž bojovať proti nacizmu aj za cenu ohrozenia života. Aj týchto ľudí boli milióny a svojím pôsobením do značnej miery oslabili dobyvateľskú mašinériu nacistického režimu Tretej ríše. Boli to skutoční hrdinovia, z ktorých mnohí položili život za oslobodenie nemeckého národa od nacizmu.

A napokon tretiu kategóriu Nemcov v období Tretej ríše tvorili ľudia, ktorých vzťah k nacistickému režimu by sme mohli nazvať pasívnou rezistenciou. Boli to ľudia, ktorí síce vnútorne neschvaľovali obludný režim Tretej ríše, ale z rôznych dôvodov, predovšetkým pre obavy z možného prenasledovania, boli politicky pasívni. Jednoducho, chceli prežiť ťažké časy, preto sa vyhýbali aktivitám, ktoré by ich mohli stáť život. K takým ľuďom patril aj spisovateľ Hans Fallada, muž s tragickým osudom talentovaného človeka, ktorého zničila nadmerná konzumácia alkoholu a drog, ale aj údery od života z každej strany. Dlhé roky bojoval so svojimi démonmi a napokon prežil len krátky, pohnutý život, v ktorom boli veľké momenty úspechov, ale aj bolestivé pády a prehry. Jeho život však v každom prípade stojí za to, aby sme sa ním zaoberali.

V skutočnosti sa nevolal Hans Fallada, ale Rudolf Wilhelm Friedrich Ditzen. Pseudonym Hans Fallada, pod ktorým ho svet pozná, si spisovateľ vypožičal z rozprávok bratov Grimmovcov. Je vlastne kombináciou mien z dvoch rozprávok. Hans je meno hrdinu z rozprávky Hans im Glück (v češtine vyšla pod názvom Jak Honza ke štěstí přišel) a Fallada je meno koňa v rozprávke Die Gänsenmagd (Husiarka).

Preslávil sa predovšetkým ako tvorca románov a poviedok, ale písal aj rozprávky. Jeho prvé diela sú ešte poznačené expresionizmom, ale neskôr sa svojimi najvýznamnejšími dielami zaradil medzi predstaviteľov realistického umeleckého štýlu, známeho ako Neue Sachklichkeit (Nová vecnosť).

Rudolf Wilhelm Friedrich Ditzen, teda budúci spisovateľ Hans Fallada, sa narodil 21. júla 1893 v Greifswalde ako tretie zo štyroch detí dobre situovanej rodiny špičkového právnika Georga Wilhelma Heinricha Ditzena a jeho manželky Elisabeth, rodenej Lorenzovej. Neskôr sa rodina kvôli povolaniu právnika Ditzena viackrát sťahovala. Tak sa budúci spisovateľ dostal v roku 1899 do Berlína, kde v roku 1901 začal chodiť do školy. V roku 1909 bol Georg Wilhelm Heinrich Ditzen povýšený na ríšskeho dvorného radcu a preložený do Lipska, kde jeho syn Rudolf pokračoval v štúdiu na gymnáziu. V roku 1911 Rudolf ešte krátko študoval na gymnáziu v Rudolstadte, no stredoškolské štúdium nedokončil.

Úspešný právnik Ditzen kládol na syna veľmi náročné požiadavky. Podľa jeho predstáv sa mal aj jeho syn Rudolf stať právnikom. Lenže chorľavý a labilný Rudolf evidentne takéto ambície nemal. Napätie vo vzťahoch otca a syna Ditzenovcov spôsobovalo, že sa Rudolf utiahol do seba a zápasil s komplexmi menejcennosti. Jeho kontakty s rovesníkmi boli minimálne a lekár uňho konštatoval príznaky hystérie. V škole bol šikanovaný, mal núdzu o dobrých kamarátov. Lenže ani to nebol koniec jeho problémov. V roku 1909, keď mal šestnásť rokov, ho zrazil konský povoz a spôsobil mu bolestivé zranenia, pre ktoré musel užívať lieky na utíšenie bolesti. To bol začiatok jeho závislosti na morfiu, s ktorou zápasil po celý zvyšok života. V roku 1910 ho postihla ďalšia pohroma, keď sa nakazil brušným týfom.  Všetky tieto údery od života spôsobili u Falladu sebadeštruktívne tendencie, ktoré vyústili do samovražedných pokusov.

Jeho život navždy zmenila tragédia dňa 17. októbra 1911, keď sa rozhodol spolu so svojím spolužiakom Hansom Dietrichom von Neckerom skoncovať so životom. Nebol to v tých rokoch ojedinelý prípad. Nemeckú spoločnosť tej doby znepokojoval rastúci počet samovrážd medzi stredoškolákmi. Pôvodne obaja spolužiaci plánovali samovraždu, ale napokon zinscenovali v Rudolstadte, kde obaja navštevovali školu, súboj, v ktorom plánovali navzájom sa zastreliť.

Lenže súboj oboch spolužiakov napokon neskončil podľa pôvodného plánu, pretože zahynul len jeden z nich. Budúci spisovateľ Fallada síce zastrelil svojho spolužiaka, no on sám prežil, hoci ťažko zranený. Tým sa jeho život definitívne dostal na šikmú plochu. Vtedy sa po prvý raz stal pacientom psychiatrickej kliniky, a tak nemohol dokončiť štúdium na strednej škole a neskôr absolvovať vysokú školu. Po prepustení v roku 1913 sa stal učňom v poľnohospodárstve.

V roku 1914 sa dobrovoľne prihlásil do nemeckej armády, ale pre závislosť na alkohole a morfiu bol po krátkej doby z armády prepustený. V rokoch 1915 a 1916 sa živil ako pracovník na statku, asistent poľnohospodárskej komory v Štetíne a zamestnanec zemiakarskej spoločnosti v Berlíne. V rokoch 1917 až 1919 opakovane absolvoval detoxikačné kúry, ale svojej závislosti na alkohole a morfiu sa nezbavil. Z tej doby sú zaznamenané aj jeho prvé literárne pokusy.

Prvé dielo, ktoré vydal pod pseudonymom Hans Fallada, bol román Der junge Goedeschal (Mladý Goedeschal), vydaný v roku 1920. V roku 1923 vydal román s milostným námetom Anton und Gerda (Anton a Gerda), ale obe spomínané diela ostali bez väčšej odozvy.

Pred svojou štyridsiatkou striedal Fallada psychiatrické liečebne, protidrogové kúry, sanatóriá a väznice ako na bežiacom páse. Život striedavo raz na slobode a potom za múrmi ústavov pre duševne chorých či väzníc sa preňho zdal byť samozrejmosťou. Bol to jeho typický spôsob vyrovnávania sa so životom okolo seba aj so svojimi vlastnými chybami. Paradoxne však Fallada dokázal aj z tohto negatíva urobiť pozitívum a odlúčenie od okolitého sveta dokázal využiť na zintenzívnenie tvorivej činnosti. Izoláciu za múrmi liečební a väzníc vyplnil intenzívnym písaním, takže sa uňho vytvorila istá závislosť na písaní. Ak dokončil nejaký text, mal pocit, akoby trpel abstinenčnými príznakmi.

Fallada vystriedal počas svojho života mnoho povolaní. Aby mal peniaze na alkohol a drogy, dopúšťal sa trestných činov a opakovane sa dostával do problémov so zákonom. V roku 1923 bol odsúdený na tri mesiace väzenia za spreneveru a v rokoch 1926 až 1928 si odpykal dva a pol ročné väzenie za podvod. Keď sa dostal na slobodu, našiel si prácu v severonemeckom meste Neumünster, kde pôsobil v miestnych novinách. 

Významná zmena v jeho živote nastala v roku 1928, keď sa v Hamburgu zoznámil s Annou Margarete („Suse“) Isselovou, s ktorou sa 5. apríla 1929 oženil. Mali spolu štyri deti, z ktorých jedno zomrelo krátko po narodení a druhé v mladom veku.

V roku 1930 sa Fallada zamestnal v Berlíne u svojho vydavateľa Ernsta Rowohlta, ktorý mu už predtým vydal romány Der junge Goedeschal a Anton und Gerda. Prvým významným krokom Falladu k sláve sa stal jeho román Farmers, Bonzen and Bombs (v češtine vyšiel pod názvom Sedláci se bouří), vydaný v roku 1931. Je to príbeh obyvateľov nemeckého vidieka počas roľníckych nepokojov na konci dvadsiatych rokov 20. storočia. V tomto diele sa Fallada prejavil ako talentovaný reportér, ktorý dokázal realisticky vykresliť obraz pomerov a nespokojnosti obyvateľstva nemeckého vidieka v ťažkej dobe.

Ďalší román Kleiner Mann – was nun? (A čo teraz, človiečik?) v roku 1932 priniesol Falladovi celosvetový úspech a peniaze, za ktoré si mohol kúpiť panstvo v obci Carwitz (Meklenbursko-Predpomoransko) na severe Nemecka, kde sa v roku 1933 spolu s manželkou a synom Ulim usadil. Román Kleiner Mann – was nun? zobrazuje príbeh predavača Pinneberga, ktorý sa snaží v časoch Veľkej hospodárskej krízy zabezpečiť živobytie pre seba, manželku Emmu a syna Horsta. Pinneberg si napriek všetkému snaženiu nedokáže udržať zamestnanie a stáva sa súčasťou armády dlhodobo nezamestnaných. Autor v knihe podáva podrobnú fresku spoločenských pomerov vo vtedajšom Nemecku. Zobrazuje životné podmienky pracujúcich, ktorí prichádzajú o svoje živobytie, ale aj vtedajších bielych golierov, navyše opisuje úlohu odborov, vládnych inštitúcií a poukazuje aj na výhody nemeckého systému sociálnej starostlivosti.

Tento román zožal úspech nielen v Nemecku, ale postupne bol preložený do mnohých iných jazykov, takže sa úspešne predával aj mimo Nemecka. Bol aj sfilmovaný, najprv v Nemecku a v roku 1934 aj v USA, vďaka čomu sa Fallada stal dobre zarábajúcim spisovateľom, ktorý si mohol dovoliť luxusný život na vysokej nohe. Lenže práve vtedy, keď sa Falladovi začalo v živote mimoriadne dariť, sa politická situácia v Nemecku skomplikovala.

Fallada, na rozdiel od niektorých iných nemeckých spisovateľov, neopustil Nemecko v roku 1933, keď sa v krajine dostali k moci nacisti. Zvažoval síce aj takúto možnosť, ba v roku 1938 bol aj s rodinou pripravený emigrovať do Anglicka, ale na poslednú chvíľu zmenil názor a ostal v Nemecku, pretože si nedokázal predstaviť, že by mal žiť a tvoriť mimo svojej vlasti. Aj on však pociťoval na vlastnej koži teror, ktorý nacisti v Nemecku zaviedli. V roku 1933 bol na základe falošného udania zatknutý a strávil jedenásť dní vo väzbe. Našťastie, po krátkej dobe bol oslobodený, ale odvtedy si Fallada dával veľký pozor a snažil sa neprovokovať nacistický režim. Aby predišiel problémom a vydobyl si pokoj pre svoju literárnu tvorbu, odsťahoval sa s manželkou a synom z rušného centra na sever Nemecka do Carwitzu a tam na panstve, ktoré si kúpil, prežil prevažnú časť z nasledujúcich dvanástich rokov svojho života. Až v roku 1945 sa Fallada presťahoval do Berlína, kde žil až do svojej smrti v roku 1947.

Svojím vnútorným presvedčením Fallada nebol nacista, ale musel pristúpiť na kompromisy a ako občan akceptoval väčšinu požiadaviek nacistického systému, napríklad zápisom svojho najstaršieho syna do Hitlerjugend. Na druhej strane to však kompenzoval tým, že finančne a právne podporoval niektorých „vyvrheľov“ režimu, najmä autorov a zamestnancov vydavateľstiev, diskriminovaných z politických alebo rasových dôvodov.

Po nástupe nacistov k moci v Nemecku v roku 1933 sa Fallada dostal do nemilosti režimu. Napríklad v roku 1934 muselo byť knižné vydanie Falladovho románu Kleiner Mann – was nun? politicky upravené. So súhlasom autora boli z diela odstránené niektoré pasáže, predovšetkým tie, ktoré obsahovali explicitné sexuálne opisy alebo kritiku nacistického rasizmu. Takto upravené dielo vydávali nacisti až do roku 1941. Až v roku 2016 bolo dielo znovu publikované v pôvodnej verzii.

Keď Falladovo dielo začalo byť nacistami považované za nevhodnú literatúru a on sám bol označovaný ako „nežiaduci autor“, Fallada sa rozhodol pre zmenu. Vo svojej umeleckej tvorbe sa zameral predovšetkým na písanie politicky neškodných diel, napríklad rozprávok a spomienkových kníh.

Lenže aj v ťažkej dobe nacistického teroru vydal Fallada niekoľko významných, kritikou uznávaných diel. V roku 1934 to bol svetoznámy román Wer einmal aus dem Blechnapf friß (Kto si raz oddýchol v chládku), v ktorom autor na základe vlastných skúseností opisuje ťažko riešiteľný problém začlenenia bývalých väzňov do spoločnosti. Hrdinom diela je malý úradník Kufalt, ktorý sa po návrate z väzenia márne pokúša žiť poctivo, no napokon aj tak skončí znovu vo väzení.

V roku 1937 si to Fallada takpovediac vyžehlil u nacistov vydaním románu Wolf unter Wölfen (Vlk medzi vlkmi), ktorý zahrnul chválami aj Joseph Goebbels, pretože kniha predstavovala vítanú kritiku Weimarskej republiky. Ďalším významným dielom bol román Der eiserne Gustav (v češtine vyšiel pod názvami Zlato za železo a Železný Gustav) v roku 1938. Autor v ňom opísal pohnutý životný príbeh berlínskeho drožkára Gustava Hackendahla, ktorý sa nedokáže zmieriť s tým, že sa jeho svet rozpadá. V čase rozvoja motorizmu ostáva tvrdohlavo verný svojmu povolaniu a aj keď sa jeho konská drožka stáva raritou v Berlíne, podnikne s ňou triumfálnu cestu do Paríža a späť. K veľkým kladom diela patrí jeho antimilitaristické zameranie, kritika prušiactva, ako aj výborné opisy postáv i prostredia.

Falladov život sa znovu dostal na šikmú plochu v roku 1944. Nadmerná konzumácia alkoholu a drog, ako aj zhoršujúce sa vzťahy spisovateľa s manželkou Annou vyústili do rozvodu dňa 5. júla 1944. Fallada v ťažkej depresii úplne prepadol svojej závislosti na alkohole a drogách a v takomto stave dňa 28. augusta 1944 po ostrej hádke začal strelnou zbraňou ohrozovať svoju bývalú manželku Annu. Našťastie, Falladova manželka vyšla z konfliktu bez zranení, takže spisovateľ napokon nebol odsúdený na ďalší trest odňatia slobody, ale poslali ho na niekoľko mesiacov do psychiatrickej liečebne. Tu v krátkej dobe napísal knihu Der Trinker (Pijan) o sebazničujúcom obchodníkovi Erwinovi Sommerovi, ktorý prepadne alkoholu, pomaly sa dostáva na šikmú plochu a nakoniec skončí v uzavretej psychiatrickej liečebni, kde sa jeho život stáva peklom. Napísať túto knihu nemohol byť pre Falladu veľký problém, pretože on sám mal bohaté životné skúsenosti s alkoholizmom. Kniha však vyšla až po smrti autora v roku 1950.

No a 1. februára 1945 sa Fallada oženil s mladou vdovou Ursulou („Ullou“) Loschovou, ktorá bola asi o tri desaťročia mladšia od neho. Oboch spájala záľuba v konzumácii alkoholu a morfia, čomu sa oddávali už pred rozvodom Falladu s prvou manželkou Annou.

Fallada potom ešte krátku dobu pôsobil ako starosta obce Feldberg (Meklenbursko-Predpomoransko) neďaleko svojho bydliska v Carwitzi, ale v septembri 1945 sa so svojou mladou manželkou presťahoval do Berlína. Tam ho Johannes R. Becher, ktorý sa vrátil zo sovietskeho exilu, získal pre spoluprácu pri budovaní obnoveného demokratického Nemecka. Becher zapojil Falladu do činnosti spolku Kulturbund zur demokratischen Erneuerung Deutschlands (Kultúrny spolok pre demokratickú obnovu Nemecka), a vybavil preňho miesto v novinách Tägliche Rundschau, ktoré vychádzali v sovietskej okupačnej zóne a neskôr v NDR.

Becher mal s Falladom veľké plány a okrem iného sa postaral o to, aby spisovateľ mohol bývať v berlínskej štvrti Pankow na privilegovanej a uzavretej ulici elipsovitého tvaru s názvom Eisenmengerweg (dnes Rudolf-Ditzen-Weg). Becher sa nádejal, že Fallada napíše kroniku Nemecka v období Tretej ríše, lenže podlomené spisovateľovo zdravie, zničené alkoholizmom a závislosťou od morfia, už neumožnilo Falladovi realizovať taký veľký projekt.

V roku 1946 Fallada ešte dokázal s veľkými zdravotnými ťažkosťami napísať svoje posledné dielo Jeder stirbt für sich allein (v češtine vyšlo pod názvom Každý umírá sám). Tento román bol vydaný po prvý raz v roku 1947, niekoľko mesiacov po smrti autora, išlo však o upravené a redakčne krátené vydanie. Až v roku 2011 bol román vydaný v neskrátenej podobe, teda tak, ako ho autor napísal.

Dielo vychádza zo skutočného príbehu manželského páru Otta a Elisy Hampelových (v románe vystupujú pod menami Oto a Anna Quangelovci), ktorí v rokoch 1940 až 1942 tajne distribuovali po Berlíne protivojnové letáky s pohľadnicami, v ktorých kritizovali Hitlera a snažili sa spoluobčanov vyburcovať k odporu proti nacistickému režimu. Pomerne dlho sa im podarilo unikať pred SS a gestapom, ale napokon boli vypátraní a odsúdení na smrť. Fallada tento prípad objavil po skončení druhej svetovej vojny v spisoch gestapa a zvečnil ho vo svojom románe. Román preslávil autora po celom svete a je považovaný za prvé dielo nemeckého neemigrantského spisovateľa, venované nemeckému odboju proti národnému socializmu.

Dňa 5. februára 1947 Hans Fallada zomrel v jednej z berlínskych nemocníc na zlyhanie srdca, niekoľko mesiacov po dovŕšení veku 53 rokov. Pochovaný bol v Berlíne, neskôr boli jeho telesné pozostatky prevezené do Carwitzu, kde sú uložené dodnes. V Carwitzi bolo zriadené aj Falladovo múzeum.

Napriek pomerne krátkemu veku si Hans Fallada dokázal vydobyť svetové uznanie a je považovaný za jedného z najväčších nemeckých spisovateľov 20. storočia, hoci viaceré jeho diela boli vydané až po jeho smrti. Niekoľko jeho románov bolo spracovaných do filmovej podoby. V roku 1981 mesto Neumünster začalo udeľovať literárnu cenu pomenovanú po ňom. Mimochodom, aj jeden asteroid dostal jeho meno.

 

Karol Dučák

 

Chronologický prehľad kníh Hansa Falladu:

Der junge Goedeschal (1920)
Anton und Gerda (1923)
Bauern, Bonzen und Bomben (1931)
Kleiner Mann – was nun? (1932)
Wer einmal aus dem Blechnapf frißt (1934)
Wir hatten mal ein Kind (1934)
Märchen vom Stadtschreiber, der aufs Land flog (1935)
Altes Herz geht auf die Reise (1936)
Hoppelpoppel,wo bist du? (1936)
Wolf unter Wölfen (1937).
Geschichten aus der Murkelei (1938)
Fridolin, der freche Dachs (1938)
Der eiserne Gustav (1938)
Süßmilch spricht (1938)
Kleiner Mann, Großer Mann – alles vertauscht (1939)
Der ungeliebte Mann (1940)
Das Abenteuer des Werner Quabs (1941)
Damals bei uns daheim (1942)
Heute bei uns zu Haus (1943)
 

Posmrtne vydané diela:

Jeder stirbt für sich allein (1947)
Der Alpdruck (1947)
Zwei zarte Lämmchen weiß wie Schnee (1948)
Der Trinker (1950)
Ein Mann will nach oben (1953)
Die Stunde, eh’ du schlafen gehst (1954)
Junger Herr-ganz groß (1987)
Drei Jahre kein Mensch (1997)
Strafgefangener Zelle 32. (1998)
Sachlicher Bericht über das Glück, ein Morphinist zu sein (2005)
Gefängnistagebuch 1944 (2009)

::

Predstavujeme významné diela našej i svetovej literatúry:

Jozef Cíger Hronský: Jozef Mak

Jozef Cíger Hronský: Svet na Trasovisku

Alexander Solženicyn: Rakovina

Georges Bernanos: Denník vidieckeho kňaza