Na rozlúčku s Teofilom Klasom

 

Teofil Klas

Na večnosť sa v týchto dňoch odobral veľký básnik,
ktorý nikdy nepochyboval o tom, že svet je krásny.

Pán Ježiš hovoril učeníkom, že mnohé by im mal povedať, ale by to nezniesli. Preto poprosí Otca, aby im po jeho odchode zoslal svojho Ducha. Preto samozrejme verím aj ja v jeho účinky – a celoživotne ich zažívam. Verím aj tomu, že vstanú a už aj vstávajú noví bojovníci za vieru. Mladší, silnejší, pohyblivejší, ktorí využijú skúsenosti nás starších. Pretože tie sú cennejšie ako akákoľvek finančná podpora. „Hľa, ja robím čosi nové, teraz to klíči, nebadáte?“ (Izaiáš 43, 19).

Pred niekoľkými dňami zomrel môj dlhoročný priateľ Jožko Zavarský alias Teofil Klas. Venoval mi niekoľko básní, ktoré ma napodiv vystihovali. Po celé tie roky som sa ho snažil presvedčiť, aby sa jasnejšie vyjadril k otázkam, ktoré veľmi trápili nielen mňa. Nikdy to neurobil, pretože vedel, že to nie je jeho poslaním... Uverejním na tomto mieste jeho možno posledné verše, ktoré sa naozaj dotkli môjho srdca.

Podám sa cestou mímov

Z fragmentov svojho lega už kaštieľ neposkladám.
Tu po mačacích hlavách sa rebrinák hegá.
Nehádžem na stenu hrach a neholdujem radám.
Poskladá to už iný, čo ešte treba menu.
A svätí za dedinou prijmú ma do rodiny.
Podám sa cestou mímov do kraja na výmenu.


Pri čítaní týchto veršov som si znova a hlbšie uvedomil význam slov apoštola Jána (1 Jn 3, 18–21): „Deti moje, nemilujme len slovom a jazykom, ale skutkom a pravdou. Podľa toho poznáme, že sme z pravdy a uspokojíme si pred ním srdce. Lebo keby nám srdce niečo vyčítalo, Boh je väčší ako naše srdce a vie všetko. Milovaní, ak nám srdce nič nevyčíta, máme dôveru k Bohu a dostaneme od neho všetko, o čo budeme prosiť, lebo zachovávame jeho prikázania a robíme, čo sa jemu páči.“

 

Vlado Gregor

::

Súvisiaci článok: Za Teofilom Klasom.