Teofil Klas: Pútnikova kapsa
Bratislava, Post Scriptum, 2020
Lyrická poézia „čiaha po zovšeobecňujúcom dojme“, nestavia na faktografii ani na príbehu, chce zachytiť to, čo je za slovami a nad slovami, skutočnosť v nej prechádza transformáciou, niekedy viacnásobnou, takže zobrazuje svet a život síce pravdivo, ale akoby v inej mierke, v inej dimenzii, v inom svetle. Cez prizmu poézie vidno obrazy a scenérie, ktoré sa chcú „vznášať nad vecami a nad časom“. Je preto ťažké napísať lyrickú autobiografiu. Ťažké, no nie nemožné – práve takýto projekt vznikol v tvorivej dielni Teofila Klasa, a napokon nadobudol podobu objemnej knihy, zloženej z piatich zväzkov básní.
V úvodnej poznámke autor objasňuje genézu
diela. Keď si začal uvedomovať, že sa ocitá časovo čoraz bližšie k svojej
životnej trištvrtestoročnici, skrsla v ňom myšlienka „zrekapitulovať si
básnickým spôsobom“ prežité roky. V súvise s tým píše: „Potreboval
som si sám niektoré podstatné veci znova pre vlastné uspokojenie vysloviť.“
Pravdaže – v druhom pláne – sa „črtala aj motivácia úžitku pre iných“.
„Zo štruktúr tvary,
zo sfér zvuky.
Tvorivé slová,
tvárne predstavy.“
Básnika od ranej mladosti obkružujú „hovoriace
obrazy“. Záleží mu na pravde i na kráse, usiluje sa preto o celostné
vnímanie, pestuje „fyziku ducha“. Chce rásť, a to aj vnútorne. No
nie všetko prichádza naraz a podľa plánu, život býva plný prekážok
a ťažkostí, treba si ním „kliesniť chodník“. Iné je to
v mladosti, keď sa človeku svet javí „krásny na počkanie“ a iné
v zrelom veku, keď si začína uvedomovať, že sám pred sebou takpovediac
nemá na výber.
Poézia dáva možnosť a schopnosť dívať sa
na veci z druhej strany. Skrze poéziu „všedné sa premieňa na nevšedné“.
Ide o ďalší rozmer ľudského bytia, rozšírenie a obohatenie ducha,
prekonávanie neraz ubíjajúcej, stereotypnej každodennosti.
„Zrazu však
vľúbil som sa do Poézie,
tušiac,
že jediná ma v smrti prežije.“
Klasov lyrický subjekt je „vpísaný do
štvorca i do kruhu“. Smeruje k syntéze, hľadá optimálne riešenia
rôznych životných situácií, podivuhodne a obdivuhodne spája racionálne
s poetickým, sapenciálne s emocionálnym, vecné s fantazijným.
Stimulovanie fantázie sa odzrkadľuje v jazyku – nie ako nezáväzná hra so
slovami, hoci estetický prvok tu má svoju váhu i funkciu, ale ako „čaroslovie“.
Životná skúsenosť sa preplieta s básnickou skúsenosťou
a autobiografia sa stáva artefaktom.
„Navzdory premenám
a peripetiám
všetko je
v kuse jeden zázrak samý.“
V prúde veršov, poetických obrazov
a čarov so slovami nachádzame i niekoľko konkrétnych bodov na časovej
osi, čo umožňuje začleniť lyrickú autobiografiu, respektíve jej časti do istých
súradníc. Poväčšine však jednotlivosti prechádzajú procesom abstrahovania, až
sa niekedy celkom rozplynú v „priestoročase“.
Básne na pomedzí viazaného a voľného
verša dávajú autorovi primeraný priestor na realizovanie ambiciózneho tvorivého
zámeru. Pravda, nešlo by to bez patričnej znalosti básnického remesla.
V tom je však T. Klas majstrom, navyše disponuje vlastným slovným tezaurom,
vskutku bohatým a nevšedným. Poukazuje na to i Ján Gallik, keď
v doslove píše o Klasovej „špecificky vyprofilovanej slovotvorbe“.
„Azda je krása v mimotvare.
Vzlieta už z leta
srdce varovné.
To dávno archaické staré
je zo závetria nákovne.“
Básnická tvorba T. Klasa poskytuje široké
možnosti percepcie a interpretácie. Otvára nám, obrazne povedané, vesmírne
šíravy, výšky makrokozmu a hĺbky mikrokozmu. Akokoľvek abstraktná sa javí
táto poézia, vonia človečinou. Z tohto aspektu je príznačný zvolený názov Pútnikova
kapsa, odkazuje na človeka ako pútnika, kráčajúceho životom len
s malou kapsou, s batôžkom viery, snov a nádejí, v túžbe „pracovať
na svojom srdci“.
Máme pred sebou mimoriadnu lektúru, nezvyčajné
literárne dielo, výsledok vzácneho tvorivého vzopätia. Spolu s autorom
môžeme oprávnene povedať, že „vyzreli verše do kytice“. A spolu
s J. Gallikom, že ide o kvantitou i kvalitou rozmernú knihu,
ktorá potvrdzuje výraznú zásluhu T. Klasa na rozvoji slovenskej
duchovno-kresťanskej literatúry, osobitne poézie.
Ján Maršálek
(Článok bol pôvodne publikovaný v Literárnom týždenníku č. 15–16/2021.)
::
Súvisiaci príspevok: Za Teofilom Klasom.
::
PriestorNet patrí ľuďom súcim na slovo,
rozhľadeným a kultivovaným...
Staňte sa jeho priaznivcom: podrobnejšie informácie.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Pravidlá diskusie v PriestorNete
1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.