Opatera

 

Ján Grešák

Z cintorína kráčali mlčky a pomaly. Vpredu odrastení vnuci, vnučky, zaťovia a nevesty, za nimi synovia a dcéry. Posledný, šuchtavým krokom namáhavo prekladajúc nohy a prenášajúc ťarchu tela na paličku, kráčal Ondrej. Nebožká Júlia, ktorú práve pochoval, mu bola dobrou manželkou, ozajstnou životnou oporou. Dobre si rozumeli počas celého šesťdesiatročného spoločného života. Vo všetkom si navzájom pomáhali, vychovali dve dcéry, štyroch synov, dôstojne každého zabezpečili do života. Všetci mali trvalé zamestnania, darilo sa im aj v podnikaní. Vnuci pomaly odrástli, chystali sa ženiť a vnučky sa už stihli povydávať. Starkých navštevovali len sporadicky.

Pred chalupou zastali. Zhromaždili sa vo dvore. Obzerali sa po sebe, dohadovali sa, porovnávali, chystali si výhovorky. Konečne dokrivkal i Ondrej. Prenikavým, skúmavým pohľadom, ani čo by spod hustých šedivých obŕv púšťal ostré reflektory, pozrel na nich a na veľké prekvapenie všetkých rezolútne vyhlásil:

„Nevyvolávajte ma do svojich veľkých mestských bytov s balkónmi, ani mi nevydeľujte izby vo vašich vilách! Nebudem ja kvety polievať, ani na nákupy chodiť. Tu zostanem. V tejto chalupe, kde som sa s nebohou tešieval z každého dňa. A spoločnosť mi chýbať nebude. Je tu pes, mačka, sliepky, včely, a pritrafia sa aj susedia. Porobím si v záhradke, zeleninu si môžete u mňa vždy zobrať, nájdu sa i vajíčka, ovocia si budete môcť naoberať. Kto by už naozaj nemal času, budem naňho pamätať s pohárom medu.“

Kameň im odrazu spadol zo srdca. Tvárili sa smutne, ale úľavu nevedeli skryť. Naoko síce zavzdychali, dedko náš, dedko náš, smutno vám bude samému, ale hneď sa poponáhľali sľúbiť pravidelné návštevy, peniažky, oprať, ožehliť, len aby si to starký nerozmyslel. V skrytosti svojho vnútra sa tešili, že sa vyhli nepríjemnému bremenu. V závere rodinného rozhovoru naznášali kopu dôvodov, že dedkovi treba vlastne závidieť ticho dedinského domčeka, lebo viete, v mestskom...

Nuž zostal Ondrej sám. Rok, dva, viac...

Občas prišiel syn na luxusnom aute, nechal päťdesiateurovku, zbalil dva páry kurčiat, tri fľašky medu, prišla dcéra, doniesla košeľu po manželovi, naplnila si kufor vajíčkami. Vnučka prišla vlastným autom s celou partiou. Doniesla papuče, čosi dedkovi preprala, zato sa však s kamarátkami stravovala uňho týždeň, zbytočne plašiac sliepky divokou hudbou z rádia.

V širokej rodine si vraveli – ten náš starký, to je ale tuhá sedliacka nátura, sám si žije, ale treba mu vlastne závidieť. A potom sa idyla pretrhla. Starý Ondrej onemocnel.

Nebezpečne. Lekár ho síce postavil na nohy, ale obava z nového záchvatu neprestávala hroziť, oznamovali susedia. A tiež zdôrazňovali, že chorého a starého človeka nemožno nechávať samotného, vyžaduje si opateru.

Kým sa správa rozbiehala po rodine, kým starký čakal s obetavými susedmi, srdcia sa zatvrdzovali, snažiac sa vzbudzovať súcit. Ale my? Veď náš dom je predsa taký tesný... Vari my? Viete si predstaviť nevládneho človeka v byte na  ôsmom poschodí? Čo toľké schody, keď zahapruje výťah? Azda ja? To teda nie, kdeže by som maľoval svoje obrazy...! U nás? Majte rozum, veď by dedo zošalel pri takých divochoch, akými sú naši chalani!

Vari najlepšie by mu bolo v nejakom ústave. Medzi takými, ako je on sám. No čože, časom ho prídeme navštíviť a prinesieme mu, čo bude potrebovať.

Prišli. Všetci. Práve včas, aby susedka nemusela mať sama starosti s pohrebom.

Tvárili sa smutne, ale úľavu nevedeli skryť. Naoko síce zavzdychali, dedko náš, dedko, ale v závere usúdili, že dedkovi vlastne treba závidieť ticho dedinského cintorína. Lebo viete, v mestskom...

 

Ján Grešák

::

O autorovi:

Ján Grešák sa narodil v roku 1953 v Nesluši, okres Kysucké Nové Mesto. Po maturite na Strednej všeobecnovzdelávacej škole v Kysuckom Novom Meste a absolvovaní Vysokej školy poľnohospodárskej v Nitre pracoval v Pôdohospodárskom projektovom ústave v Žiline ako projektant až do roku 1996, keď nastúpil do štátnej správy, v ktorej pracoval až do odchodu na dôchodok. V súčasnosti žije a tvorí v Žiline.

Literárnej tvorbe a publicistike sa venuje od mladosti. Popri poézii a próze píše krátke humoristické útvary – aforizmy, sentencie, epigramy, úvahy a fejtóny. Doposiaľ knižne vydal zbierku krátkych poviedok Ozveny hôr (2009), knižky o rodnej obci Nesluša Neslušské osady kedysi a dnes (2012) a Dedinka pod Žiarom (2014), knižku príbehov zo života V kvapke rosy (2013), zbierku básní Dýchanie duše (2015), ako aj humoristickú knižku Potvorstvá koruny tvorstva alebo Smiechom proti hriechom (2017).

Okrem regionálnych novín publikuje časopisecky v Literárnom týždenníku, Slovenských pohľadoch, Romboide, Kultúre, Pútniku svätovojtešskom, Krásach Slovenska, TELE pluse, Bumerangu i v internetových novinách (Nové slovo, Humorikon, PriestorNet a i.).