Spaľovanie zosnulých? Nekresťanské barbarstvo!

 

Karol Dučák

Aj keď sa so spopolňovaním mŕtvych začalo v Európe už v 70. rokoch 19. storočia, katolícke Slovensko „trendu spaľovania zosnulých pomerne dlho vzdorovalo, krematórium v Bratislave bolo postavené až koncom 60. rokov minulého storočia“ (domov.sme.sk). Bratislavské krematórium ako prvé na Slovensku sprevádzkovali 24. januára 1969 v Bratislave – Lamači. Nachádza sa „v prírodnom prostredí spolu s urnovým hájom na ploche 16 ha“ (vtedy.sk).

Neskôr boli uvedené do prevádzky ďalšie krematóriá v Košiciach, Banskej Bystrici, Žiline a v ďalších mestách, pričom záujem o spaľovanie zosnulých rastie, no to nie je radostná skutočnosť. Je totiž potrebné konštatovať, že v princípe je spaľovanie mŕtvych barbarským činom, ktorý kresťanstvo po stáročia odmietalo.

Pochovávanie mŕtvych označuje za jeden zo skutkov milosrdenstva voči blížnemu už Starý zákon. Aj náš Pán Ježiš Kristus prijal ľudské telo a bol s ním po smrti úctivo pochovaný do zeme. V Európe zakázal kremáciu pod trestom smrti už franský kráľ Karol Veľký v roku 785 a kresťanská Európa rešpektovala tento zákaz vyše tisíc rokov. K spaľovaniu zosnulých sa však celkom výnimočne pristupovalo pri hromadných katastrofách alebo epidémiách moru. Tiež padlí vo vojnách boli masovo spopolňovaní.

V dôsledku rozvoja priemyslu a výstavby husto osídlených mestských aglomerácií koncom 19. a v priebehu 20. storočia však už nepostačovala dovtedajšia kapacita cintorínov a absencia vhodných plôch pre nové hroby sa stala vážnym problémom miest. V dôsledku toho vznikol v kresťanských štátoch Európy rastúci tlak na oficiálne povolenie spaľovania zosnulých.

Na európskom kontinente bolo prvé krematórium otvorené v roku 1876 v Miláne. Ďalším bolo nemecké krematórium v ​​durínskom meste Gotha, ktoré bolo otvorené o dva roky neskôr. Aj keď na území rakúsko-uhorskej monarchie boli kremácie zakázané až do konca jej trvania, v Čechách vznikla už v roku 1899 Spoločnosť pre spaľovanie mŕtvol a o desať rokov neskôr, v roku 1909, začal pôsobiť spolok Krematórium s podobným zameraním. V roku 1914 uviedli českí krajania v Chicagu do prevádzky Prvé české národné krematórium a v roku 1917 bola dokončená „stavba krematória v Liberci – prvého krematória v Čechách“ (staryzlin.cz).

Pohreby „žehom“ na českom území boli oficiálne povolené až v roku 1919 prijatím kremačného zákona česko-slovenským parlamentom, avšak prvá kremácia ľudských ostatkov sa uskutočnila v Liberci už „31. októbra 1918 a do oficiálneho povolenia pohrebu žehom prebehla zhruba stovka ďalších.“ (ktf.cuni.cz, s. 181). Na českom území zapustilo kremačné hnutie pevné korene. Pražské krematórium na Olšanských cintorínoch vzniklo v roku 1921, neskôr pribudli krematóriá v Ostrave, Plzni a ďalších mestách. Naproti tomu katolícke Slovensko odolávalo trendu spaľovania zosnulých až do roku 1969.

Kresťanské cirkvi boli už v 19. storočí vystavené veľmi silnému tlaku, aby oficiálne povolili kremácie. Tomuto tlaku sa najskôr podvolili protestanti, Katolícka cirkev odolávala až do roku 1963, keď pápež Ján XXIII. inštrukciou Piam et Constantem z 8. mája 1963 povolil kremáciu, avšak len v prípadoch, pri realizácii ktorých nešlo o prejav úmyslu spochybniť vieru vo vzkriesenie tela. Lenže, ako zdôrazňoval pápež Ján XXIII., Katolícka cirkev napriek tomu vždy jednoznačne uprednostňovala pochovávanie mŕtvych do zeme.

Musíme však konštatovať, že akokoľvek závažné boli dôvody, ktoré pápeža Jána XXIII. priviedli k povoleniu kremácií, bolo to nešťastné rozhodnutie, ktoré je v rozpore s katolíckou náukou a spôsobilo Katolíckej cirkvi veľké škody. Až dnes, po niekoľkých desaťročiach, vidíme rozsah tejto devastácie katolíckeho učenia.

Rozsah mravnej devastácie ešte zväčšila skutočnosť, že akt kremácie nebol v cirkevných dokumentoch dostatočne právne ošetrený a neboli presne špecifikované dôvody, na základe ktorých by bolo možné uprednostniť kremáciu pred klasickým uložením telesných pozostatkov nebohého do zeme. Preto dochádzalo k ignorancii pápežskej inštrukcie a často sa kremácie vykonávali bez závažných dôvodov. Navyše, neexistovala ani špecifická norma kanonického práva, ktorá by sa týkala uchovávania popola zosnulých po kremácii, takže dochádzalo k barbarským praktikám rozptyľovania popola zomrelých alebo jeho domáceho uchovávania.

V záujme nápravy neblahých pomerov vydala Kongregácia pre náuku viery 15. augusta 2016 inštrukciu Ad resurgendum cum Christo, týkajúcu sa pochovávania mŕtvych a uchovávania popola v prípade kremácie. Inštrukciu predstavil na tlačovej konferencii vtedajší prefekt Kongregácie pre náuku viery kardinál Gerhard Müller. Ako zdôraznil, „Cirkev veľmi odporúča zachovať zbožný zvyk pochovávania tiel zomrelých do zeme; nezakazuje však pohreb žehom, pokiaľ nebol zvolený z dôvodov odporujúcich kresťanskej náuke“ (CIC 1176, § 3).

Dôvodom vydania inštrukcie bol podľa vlastných slov kardinála rastúci počet kremácií v mnohých krajinách a rozptyľovanie popola alebo jeho uchovávanie v domácom prostredí v príkrom rozpore s kresťanskou náukou. Ako uviedol Gerhard Müller, „mŕtvola nie je súkromný majetok príbuzných. Zomrelý človek je Boží syn, je súčasťou Kristovho tela a Božieho ľudu. Preto neexistujú iba súkromné ​​obrady rozlúčky so zosnulým, ale verejný cirkevný obrad. Myslím, že musíme prekonať príliš individualistické myslenie, obmedzené na vlastnú rodinu. Naša konkrétna rodina je súčasťou širšej Božej rodiny“ (radiovaticana.cz).

Slová kardinála Gerharda Müllera doplnil sekretár Medzinárodnej teologickej komisie, o. Serge Thomas Bonino, O.P. Podľa jeho slov je dôležité rešpektovať aj prvý podtitul inštrukcie, týkajúci sa pochovávania tiel mŕtvych. Spája sa s tajomstvom vzkriesenia a zároveň zdôrazňuje kresťanské učenie o dôstojnosti ľudského tela. Neoddeliteľnou súčasťou ľudskej bytosti je aj materiálne telo, ktorému kresťanstvo ako vtelené náboženstvo prejavuje primeranú úctu. Cirkev zavrhuje reinkarnáciu ľudskej duše do tela iného človeka aj „znovustvorenie ex nihilo“, zachováva kontinuitu kresťanskej náuky hlásajúcej, že v posledný deň Všemohúci vzkriesi práve to telo, v ktorom žijeme a umierame počas nášho pozemského života. Aj preto kresťanský ľud, ktorý vedie „sensus fidei“, uctieva relikvie svätých. Nevnímame ich len ako pamiatku, ktorá je kdesi uložená, ale spájame ju s identitou svätca, ktorého telo bolo kedysi chrámom Svätého Ducha a teraz očakáva vzkriesenie. Je všeobecne známe, že Všemohúcemu je možné všetko, takže dokáže aj v prípade ťažkej deštrukcie nášho fyzického tela, napríklad aj v prípade kremácie, znovu utvoriť naše materiálne telo počnúc našou nesmrteľnou dušou, ktorá garantuje kontinuitu našej identity od okamihu smrti až po vzkriesenie. Primeranejším vyjadrením tejto kontinuity je však „pohreb do zeme – pšeničné zrno odumierajúce v zemi – než kremácia, ktorá telo surovo ničí“ (radiovaticana.cz).

Bohužiaľ, sekularizačný valec naďalej valcuje Katolícku cirkev. Dňa 12. decembra 2023 došlo k ďalšiemu posunu v oficiálnom cirkevnom výklade možností manipulácie s popolom zosnulých. Je možné „zriadiť posvätné miesto pre spoločné zhromažďovanie a uchovávanie popola pokrstených zosnulých, teda spoločné miesto, kam sa vysype popol jednotlivých zosnulých. Potvrdzuje to Dikasterium pre náuku viery v odpovedi na dve otázky bolonského arcibiskupa Mattea Zuppiho, týkajúce sa témy zosnulých veriacich, ktorí podstúpia kremáciu. V druhej odpovedi sa uvádza, že cirkevná autorita môže zvážiť a posúdiť aj žiadosť rodinných príslušníkov o uloženie ‚minimálnej časti‘ popola zosnulého na mieste významnom pre históriu zosnulého“ (vaticannews.va).

Do budúcnosti sa musí Katolícka cirkev vo vzťahu k problematike kremácií riadiť heslom: jeden krok vpred, dva kroky vzad. Inými slovami, realizovať návrat k pochovávaniu nebohých do zeme. Katolícka cirkev musí hľadať riešenie alternatívnych spôsobov pochovávania mŕtvych aj v oblastiach s akútnym nedostatkom vhodných plôch pre nové cintoríny. Mohlo by ísť napríklad o pochovávanie vo vhodných podzemných priestoroch, atď. Aj tu platí: kto chce, hľadá spôsoby, kto nechce, hľadá dôvody.

Oprávnenosť kremácie zosnulých ľudí však spochybňujú nielen náboženské, ale aj sekulárne dôvody. Z dejín kriminalistiky poznáme mnohé prípady, pri ktorých k objasneniu zločinov prispeli exhumácie telesných pozostatkov obetí zločinov. Ak bola napríklad osoba otrávená, ostáva jed v mŕtvole a kriminalisti pri exhumácii mŕtvoly dokážu potvrdiť otravu. Ak by však telesné pozostatky obete zločinu boli spopolnené, zločin by sa dodatočne už len ťažko podarilo vyšetriť.

A sú tu aj iné argumenty v prospech návratu k pochovávaniu do zeme. Dnes dokážu odborníci urobiť presnú rekonštrukciu tváre človeka aj niekoľko storočí po jeho smrti podľa jeho lebky pomocou metódy profesora Michaila Gerasimova, prípadne pomocou Manchesterskej metódy a 3D modelovacích nástrojov. Jednoducho povedané, ak majú títo odborníci k dispozícii lebku, dokážu pomerne presne vymodelovať tvár človeka, ktorému táto lebka patrila. Takto sa podarilo zrekonštruovať mnohé tváre významných historických osobností, napríklad přemyslovských kniežat (porov. idnes.cz), alebo svätého Jána Nepomuckého (porov. novinky.cz). Na Slovensku zase tváre troch svätých košických mučeníkov (porov. svetkrestanstva.postoj.sk). Ak by boli telesné pozostatky týchto osobností spopolnené, nebola by nádej zrekonštruovať ich tvár.

Ostatne, aj tieto metódy pomohli kriminalistom pri objasnení mnohých zločinov. Stalo sa, že bola objavená kostra neznámeho človeka, ale kriminalisti sa pri pátraní nedokázali pohnúť z miesta, pretože nevedeli, komu tá kostra patrila. Lenže keď antropológovia presne zrekonštruovali tvár nebohého, kriminalisti dokázali zistiť jeho totožnosť a vďaka tomu sa mohlo rozbehnúť vyšetrovanie. Samotný profesor Michail Michajlovič Gerasimimov, autor po ňom pomenovanej metódy plastickej rekonštrukcie ľudskej tváre, osobne pomáhal kriminalistom objasňovať zločiny, pri ktorých bola nájdená lebka obete. Stalo sa napríklad, že v lese bola objavená kostra ženy a prokurátorka požiadala profesora Gerasimova, aby urobil plastickú rekonštrukciu jej tváre. Na základe rekonštrukcie, ktorú Gerasimov vykonal, vypátrali bývalého muža nebohej, ktorý sa priznal k vražde svojej ženy. Celkove profesor „Gerasimov pomáhal pri vyšetrovaní 150 trestných vecí“ (ircity.ru).

Profesor Gerasimov sa však omnoho viac preslávil plastickými rekonštrukciami obličajov významných historických osobností, napríklad ruského námorného admirála Ušakova, alebo cára Ivana Hrozného. Na Západe sa preslávil v 50. rokoch 20. storočia, „keď ho pozvali do Nemecka, aby zrekonštruoval vizáž Friedricha Schillera“ (ircity.ru).

Aj tieto skutočnosti svedčia v prospech návratu k pochovávaniu zomrelých do zeme. A je to výzva nielen pre Katolícku cirkev, ale aj pre sekulárnu spoločnosť.

 

Karol Dučák

::

Súvisiaci článok: Zneužívanie kremácie je v rozpore s kresťanskou náukou.

::

Prosíme, nebuďte ľahostajní.
Postavte sa za pravdu, vyjadrite svoj názor – napríklad formou komentára pod článkom.

Ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie z našej edície, prihláste sa
na odber e-mailového mesačníka: podrobnejšie informácie.