Sviečková manifestácia (svedectvo)

 

Vlado Gregor

Nasledujúcu reportáž som napísal v deň konania Sviečkovej manifestácie, 25. marca 1988, ako priamy účastník, ešte mokrý...

Bratislava, Hviezdoslavovo námestie: Leje ako z krhly, ale tisícky ľudí priamo na námestí a tiež v okolitých uliciach pôsobia mimoriadne hrejivo. Okolie otepľuje aj živý požiarnicky ruch, množstvo špeciálnej techniky a polievacích áut, ktoré oživujú zmoknutý priestor. Vládne tu uniformita – policajné uniformy, požiarna uniformita, uniformy špeciálnych oddielov s obuškami, helmami a štítmi, uniformita dáždnikov a o chvíľku aj uniformita sviečok. Tie sa zapaľujú po naozaj slávnostne a precítene zaspievanej štátnej hymne, pri ktorej, napodiv, štátne orgány neprejavujú úctu, nestavajú sa do pozoru. Prečo? Chystajú sa totiž na štart.

Do zástupu začínajú vchádzať policajné autá a snažia sa vytlačiť ľudí zo stredu námestia. Koľko je tých áut? Dvadsať, tridsať? Neviem, uskakujem naraz pred tromi-štyrmi. Aj tak trvá asi desať minút, než ľudí odpracú...

Niektorí kopú do áut. Sú to provokatéri? Vymykajú sa totiž z celkového rámca oslavy ľudskej dôstojnosti. Inak, uniformovaní príslušníci sa správajú slušne, vodu múti niekoľko (tiež je záhada, koľko) „spolupracovníkov v civile“. Pomedzi modlenie a spev nábožných piesní občas začujem bolestné výkriky mlátených ľudí, avšak len veľmi matne. Cez dáždniky nie je vidno ani to, čo sa deje v blízkom okolí. Z toho však, čo som registroval a počul od iných, mám dojem, že „obťažovali“ väčšinou starých mužov a ženy. Na tých silnejších, hoci neagresívnych, asi nemali títo námezdní robotníci odvahu alebo dostatočný motív.

Dostal som sa do skupiny, ktorú zatlačili pred fontánu. Pred nami defilovalo asi 30 či 40 spomínaných „výtečníkov“, ktorí sa postavili do jedného radu a zaujali výstražné gorilie a boxerské pozície. Na kompaktnú a ešte k tomu zhustenú masu, ktorá sa venovala svojim „nábožným výlevom“, však akosi nemali chuť zaútočiť.

Okolo nás vládlo šťastie a zhasínajúce sviečky sme si pripaľovali s úsmevom: „Kto za pravdu horí...?“ Pod dáždnikmi sviece horeli. A medzi nezúčastnenými asi vznikol strach z požiaru, polievacie autá začali pracovať naplno. Ľudia však, oblečení do dažďa, iba nastavovali dáždniky, aby im nenatieklo do topánok.

„Tak toto má byť slovenské národné divadlo?“ komentujem dianie okolo a pridávam zopár ďalších poznámok: „Zhora prší, zospodu nás polievajú a z bokov sprchujú vodnými delami. Čo to má byť, predčasná polievačka alebo skupinový krst? A prečo nás vlastne polievajú? Asi preto, aby sme lepšie rástli...“

Vodné delá som okúsil až v závere. Nepomohli mi ani rezervné okuliare, a tak ďalšie otužujúce dávky som už prijal nezdvorilo, obrátený chrbtom. Pár starších žien to zhodilo z nôh, asi chceli upratovacie orgány okrem umytia mesto aj poutierať.

Jeden z účastníkov sa mi snaží pripáliť sviečku a s účasťou mi hovorí: „Nějak se třeseš, mladíku!“ Odpovedám, že mi je zima. On na to: „Musíš vydržet!“ Kontrujem: „Dvadsať rokov som čakal na toto jarné počasie, vydržal by som až do rána!“ Moravan sa usmeje a pokračuje v modlitbe.

Ľudia sa držia, my v strede sa nerozchádzame, asi sme nielen „ponížení a urazení“, ale aj mierne nahnevaní – za tie roky. Nie je teda pravda, že sme boli rozohnaní, boli sme iba rozháňaní.

Starší spomedzi manifestantov nám hovoria: „Mládež, rozíďme sa, polhodina uplynula a pobožnosť sa skončila.“ Pretláčam sa teda cez zástup preplnenou Gorkého ulicou. Na cestu nám hučia policajné sirény množstva áut. Pripomína to plašenie divej zveri a nie vyprevádzanie vlastných občanov, ktorí si vyšli na trochu početnejšiu jarnú prechádzku.

Prídem večer domov, vylejem vodu z topánok a vreciek a idem si pozrieť Televízne noviny, veď som mal dojem, že sa tam aj fotografovalo a nakrúcalo. Dozviem sa iba to, že v centre mesta sa nachádzala akási hŕstka, o ktorej škoda reči, a že drvivá väčšina si svoje duchovné potreby uspokojovala v papučiach pri Angelike.

 

P. s.: Na druhý deň ráno si kupujem dvoje noviny. V oboch je do písmena to isté, čo aj v bezprostrednej televíznej reakcii. Čo mi pritom napadlo? Okrem iného, že keď dvaja hovoria to isté, nebýva to väčšinou to isté...

 

P. s. 2: K vyjadreniu dojmu pridávam ešte meditáciu: Život je už taký, že keď si človek myslí, že je najsilnejší, práve vtedy je najslabší a najzraniteľnejší. Naopak, keď sa považuje za slabého a nerozhodného, sám ťažko odhaduje nie svoju silu, ale silu Božiu, ktorú prijíma.

Ak máte pochybnosti, strach, ak pociťujete rozpaky, hanbu, nerozhodnosť, nebuďte zarmútení, pri vás stojí Ten, ktorý nemusí mať strach, netrpí žiadnymi mániami ani schizofréniami, rozhodne vie, čo chce, vie, kedy vám má dať radosť, a vie aj to, kedy je pre vás lepšie trpieť a zožierať sa, nevedieť čo s časom a nevedieť, akú cenu má poriadok a disciplína, ktoré ste si určili. On pozná, aké vybočenia sú pre vás možné, aké svinstvá, trápnosti a neuveriteľnosti ste schopný napáchať. A vie aj to, kedy má odpustiť, a vie aj napraviť zlo, ktoré ste spáchali.

Psychiatri sa čudujú, že človek môže trpieť pocitom prenasledovania, neodpustiteľnej viny, veľkej úzkosti a hriešnosti pre zdanlivé maličkosti. Neverte, nebývajú to maličkosti, ale verte tomu, že On je cesta, pravda a život a každú krivdu, omyl, ba aj také veci, ktoré sa zvyknú nazývať zverstvami, vie nielen odpustiť, ale aj napraviť. „Ľuďom, ktorí milujú Boha, všetky veci sú na osoh“ a „Boh miluje toho syna, ktorého tresce“.

A my nie sme ochotní uveriť, že Boh je natoľko milosrdný, že nie sú hriechy, ktoré by nevedel odpustiť. Jednoducho, keď vidíme tú zlobu, nenávisť a nezmysly, vrhli by sme toho človeka (alebo aj sami seba) až do najhlbšieho pekla, do horiacej gehenny... Nepodceňujte Boha! „Teraz sú ešte všetky tri: viera, nádej i láska...“

Hranice ľudských vín, zvrhlostí a hlúpostí nemajú konca. Uvedomujeme si, aká je to milosť, že v diaľke nám predsa svieti jasné svetlo? Svetlo vyžarujúce z najhlbšieho utrpenia, najoddanejšej viery a bezhraničnej nádeje, tej detskej dôvery, ktorú má dieťa k tým svojim, a či psíček k pánovi. Verme, že náš Boh je dobrý, že znáša tie naše „vylomeniny“ a že napráva ich dôsledky.

Myslíte, že by to mohlo byť ináč? Neverím.

 

Vlado Gregor

::

Rozhovor s autorom: Bludy a nezmysly šíria ľudia, ktorí nenávidia kresťanstvo.

::

Prosíme, nebuďte ľahostajní.
Postavte sa za pravdu, vyjadrite svoj názor – napríklad formou komentára pod článkom.

Ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie z našej edície, prihláste sa
na odber e-mailového mesačníka: podrobnejšie informácie.