![]() |
Vlado Gregor |
Bratislava, Hviezdoslavovo námestie: Leje ako
z krhly, ale tisícky ľudí priamo na námestí a tiež v okolitých uliciach pôsobia
mimoriadne hrejivo. Okolie otepľuje aj živý požiarnicky ruch, množstvo
špeciálnej techniky a polievacích áut, ktoré oživujú zmoknutý priestor. Vládne
tu uniformita – policajné uniformy, požiarna uniformita, uniformy špeciálnych
oddielov s obuškami, helmami a štítmi, uniformita dáždnikov a o chvíľku aj
uniformita sviečok. Tie sa zapaľujú po naozaj slávnostne a precítene
zaspievanej štátnej hymne, pri ktorej, napodiv, štátne orgány neprejavujú úctu,
nestavajú sa do pozoru. Prečo? Chystajú sa totiž na štart.
Do zástupu začínajú vchádzať policajné autá a snažia sa vytlačiť ľudí zo stredu námestia. Koľko je tých áut? Dvadsať, tridsať? Neviem, uskakujem naraz pred tromi-štyrmi. Aj tak trvá asi desať minút, než ľudí odpracú...
Niektorí kopú do áut. Sú to provokatéri? Vymykajú sa totiž z celkového rámca oslavy ľudskej
dôstojnosti. Inak, uniformovaní príslušníci sa správajú slušne, vodu múti
niekoľko (tiež je záhada, koľko) „spolupracovníkov v civile“. Pomedzi modlenie
a spev nábožných piesní občas začujem bolestné výkriky mlátených ľudí, avšak
len veľmi matne. Cez dáždniky nie je vidno ani to, čo sa deje v blízkom okolí.
Z toho však, čo som registroval a počul od iných, mám dojem, že „obťažovali“
väčšinou starých mužov a ženy. Na tých silnejších, hoci neagresívnych, asi
nemali títo námezdní robotníci odvahu alebo dostatočný motív.
Dostal som sa do skupiny, ktorú zatlačili pred
fontánu. Pred nami defilovalo asi 30 či 40 spomínaných „výtečníkov“, ktorí sa
postavili do jedného radu a zaujali výstražné gorilie a boxerské pozície. Na
kompaktnú a ešte k tomu zhustenú masu, ktorá sa venovala svojim „nábožným
výlevom“, však akosi nemali chuť zaútočiť.
Okolo nás vládlo šťastie a zhasínajúce sviečky sme si pripaľovali
s úsmevom: „Kto za pravdu horí...?“
Pod dáždnikmi sviece horeli. A medzi nezúčastnenými asi vznikol strach z
požiaru, polievacie autá začali pracovať naplno. Ľudia však, oblečení do dažďa,
iba nastavovali dáždniky, aby im nenatieklo do topánok.
„Tak toto má byť slovenské národné divadlo?“
komentujem dianie okolo a pridávam zopár ďalších poznámok: „Zhora prší, zospodu
nás polievajú a z bokov sprchujú vodnými delami. Čo to má byť, predčasná
polievačka alebo skupinový krst? A prečo nás vlastne polievajú? Asi preto, aby
sme lepšie rástli...“
Vodné delá som okúsil až v závere. Nepomohli mi ani rezervné okuliare, a tak ďalšie otužujúce dávky som už
prijal nezdvorilo, obrátený chrbtom. Pár starších žien to zhodilo z nôh, asi
chceli upratovacie orgány okrem umytia mesto aj poutierať.
Jeden z účastníkov sa mi snaží pripáliť
sviečku a s účasťou mi hovorí: „Nějak se třeseš, mladíku!“ Odpovedám, že mi je
zima. On na to: „Musíš vydržet!“ Kontrujem: „Dvadsať rokov som čakal na toto
jarné počasie, vydržal by som až do rána!“ Moravan sa usmeje a pokračuje v
modlitbe.
Ľudia sa držia, my v strede sa nerozchádzame,
asi sme nielen „ponížení a urazení“, ale aj mierne nahnevaní – za tie
roky. Nie je teda pravda, že sme boli rozohnaní, boli sme iba rozháňaní.
Starší spomedzi manifestantov nám hovoria: „Mládež,
rozíďme sa, polhodina uplynula a pobožnosť sa skončila.“ Pretláčam sa teda cez
zástup preplnenou Gorkého ulicou. Na cestu nám hučia policajné sirény množstva
áut. Pripomína to plašenie divej zveri a nie vyprevádzanie vlastných občanov,
ktorí si vyšli na trochu početnejšiu jarnú prechádzku.
Prídem večer domov, vylejem vodu z topánok a
vreciek a idem si pozrieť Televízne noviny, veď som mal dojem, že sa tam aj
fotografovalo a nakrúcalo. Dozviem sa iba to, že v centre mesta sa nachádzala
akási hŕstka, o ktorej škoda reči, a že drvivá väčšina si svoje duchovné
potreby uspokojovala v papučiach pri Angelike.
P. s.: Na druhý deň ráno
si kupujem dvoje noviny. V oboch je do písmena to isté, čo aj v bezprostrednej
televíznej reakcii. Čo mi pritom napadlo? Okrem iného, že keď dvaja hovoria to
isté, nebýva to väčšinou to isté...
P. s. 2: K vyjadreniu dojmu
pridávam ešte meditáciu: Život je už taký, že keď si človek myslí, že je
najsilnejší, práve vtedy je najslabší a najzraniteľnejší. Naopak, keď sa
považuje za slabého a nerozhodného, sám ťažko odhaduje nie svoju silu, ale silu
Božiu, ktorú prijíma.
Ak máte pochybnosti, strach, ak pociťujete
rozpaky, hanbu, nerozhodnosť, nebuďte zarmútení, pri vás stojí Ten, ktorý nemusí
mať strach, netrpí žiadnymi mániami ani schizofréniami, rozhodne vie, čo chce,
vie, kedy vám má dať radosť, a vie aj to, kedy je pre vás lepšie trpieť a
zožierať sa, nevedieť čo s časom a nevedieť, akú cenu má poriadok a disciplína,
ktoré ste si určili. On pozná, aké vybočenia sú pre vás možné, aké svinstvá,
trápnosti a neuveriteľnosti ste schopný napáchať. A vie aj to, kedy má
odpustiť, a vie aj napraviť zlo, ktoré ste spáchali.
Psychiatri sa čudujú, že človek môže trpieť
pocitom prenasledovania, neodpustiteľnej viny, veľkej úzkosti a hriešnosti pre
zdanlivé maličkosti. Neverte, nebývajú to maličkosti, ale verte tomu, že On je
cesta, pravda a život a každú krivdu, omyl, ba aj také veci, ktoré sa zvyknú nazývať
zverstvami, vie nielen odpustiť, ale aj napraviť. „Ľuďom, ktorí milujú Boha,
všetky veci sú na osoh“ a „Boh miluje toho syna, ktorého tresce“.
A my nie sme ochotní uveriť, že Boh je natoľko
milosrdný, že nie sú hriechy, ktoré by nevedel odpustiť. Jednoducho, keď vidíme
tú zlobu, nenávisť a nezmysly, vrhli by sme toho človeka (alebo aj sami seba)
až do najhlbšieho pekla, do horiacej gehenny... Nepodceňujte Boha! „Teraz sú
ešte všetky tri: viera, nádej i láska...“
Hranice ľudských vín, zvrhlostí a hlúpostí
nemajú konca. Uvedomujeme si, aká je to milosť, že v diaľke nám predsa svieti
jasné svetlo? Svetlo vyžarujúce z najhlbšieho utrpenia, najoddanejšej viery a
bezhraničnej nádeje, tej detskej dôvery, ktorú má dieťa k tým svojim, a či
psíček k pánovi. Verme, že náš Boh je dobrý, že znáša tie naše „vylomeniny“ a
že napráva ich dôsledky.
Myslíte, že by to mohlo byť ináč? Neverím.
Vlado Gregor
::
Rozhovor s autorom: Bludy a nezmysly šíria ľudia, ktorí nenávidia kresťanstvo.
::
Prosíme, nebuďte ľahostajní.
Postavte sa za pravdu, vyjadrite svoj názor – napríklad formou komentára pod
článkom.
Ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete
získať publikácie z našej edície, prihláste sa
na odber e-mailového mesačníka: podrobnejšie informácie.
Tiež som bol vtedy poliaty smradľavou vodou v daždi a tlačený policajnými autami. Dnes sa pýtam aký to malo zmysel, k čomu to bolo? Keď vidím plné stolce biskupov a ľudí ako ovce bez pastierov, vyprázdňujúce sa kostoly, čoraz náročnejšie životné podmienky pre starých, chorých, postihnutých. Čím sme ako kresťania prispeli k spoločnému dobru a šíreniu kresťanského posolstva v našej krajine? Som skeptický a myslím že právom, keď sa pozerám triezvym pohľadom. Vďaka za pravdivé svedectvo Ľudovít
OdpovedaťOdstrániť