Vážime si sami seba?

 

Vlado Gregor

Preto sú blahoslavenými tichí, a nie veľkohubí, lebo veľké huby vedú iných aj seba do záhuby. Táto myšlienka mi napadla pri pokračujúcom štvaní proti prvej Slovenskej republike a jej prezidentovi Mons. Jozefovi Tisovi. Ak si nevážime, čo sa pre nás v tej búrlivej dobe konkrétne a v tichosti urobilo, tak si nezaslúžime žiť ako národ. (Posledný je to vták, čo si do vlastného hniezda špiní.) Počúval som 14. marca v Slovenskom rozhlase prehľad historických udalostí na tento deň. Spomínali sa nejaké svetové udalosti a niekoľkí herci, prevažne českí... Existuje ešte aj nejaký iný národ, ktorý by sa natoľko hanbil za svoju „odpornú a zbytočnú“ existenciu?

Boh je naozaj dobrý, ale hovorí sa, že koho Boh miluje, toho krížom navštevuje. Platí to pre jednotlivcov aj pre národy, osobitne tie malé a dlhodobo sedembolestné, trpiace občas nevinne, ale často aj vlastným pričinením. V tomto smere nech sa každý národ pozrie do zrkadla – len takto si to zhodnotí, nie hlúpym porovnávaním s inými národmi, vraj lepšími, dokonalejšími či dokonca nedotknuteľnými.

Náš dobrý Otec, príčina a záruka existencie vesmíru i ľudstva, podrobil krížovej ceste aj vlastného Syna, pretože bez toho by sme ťažko rozlišovali dobré od zlého, alebo skromnejšie, pokornejšie povedané horšie od lepšieho.

Milosrdný Bože, zmiluj sa nad nami, vráť nám zdravý rozum, chráň nás a zachráň! Naša Matka Sedembolestná, oroduj za nás!

 

Vlado Gregor

::

Súvisiaci článok: Prvá Slovenská republika (1939–1945).

::

Prosíme, nebuďte ľahostajní.
Postavte sa za pravdu, vyjadrite svoj názor – napríklad formou komentára pod článkom.

Ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie z našej edície, prihláste sa
na odber e-mailového mesačníka: podrobnejšie informácie.