Keď rezonuje slovo

 

Teofil Klas: Z ozvukov krásy

Bratislava, Post Scriptum + Libri Historiae, 2016

Teofil Klas (vlastným menom Jozef Zavarský) je známy kultúrnej verejnosti najmä ako básnik. Jeho poézia má osobité črty, vyznačuje sa prepracovanou formou, krásou slova a bohatstvom jazyka. Literárne estétstvo, ktoré mu je vlastné, nepôsobí samoúčelne ani snobsky, naopak, je zjavne odzrkadlením vrúcneho osobného vzťahu k poézii. Verše publikuje časopisecky, na internete, taktiež v podobe „bibliofilských samizdatov z počítačovej tlačiarne“ a v neposlednom rade knižne. Vydal viacero básnických zbierok a kolekcií. Nezanedbateľné sú aj jeho preklady z nemčiny (Schiller, Strauss, Hoffmann).

Kniha Z ozvukov krásy predstavuje výber z Klasovej kultúrnej publicistiky. Jej podtitul (Skladba na spôsob zbierky básní) poukazuje na už spomenutý vzťah autora k poézii, jeho priam bytostnú spätosť s týmto druhom umenia (a života), ako aj na snahu zostaviť z množstva rôznorodého textového materiálu pokiaľ možno zmysluplný, kompaktný celok. A to sa, možno konštatovať, podarilo. Kniha, hoci obsahuje príspevky napísané v priebehu niekoľkých desaťročí, pri rôznych príležitostiach a s rôznym zameraním, predsa tvorí jednu literárnu skladbu. Pomohla tomu premyslená kompozícia, doplňujúce bibliografické poznámky, ktoré dávajú články do súvislostí, a trochu aj obrazová príloha, pretože umožňuje čitateľovi lepšie pochopiť a prijať napísané.

Teofil Klas – ako autor a zároveň zostavovateľ – približuje zrod knihy a jej koncepciu v úvodnom slove s príznačným názvom Povedzme, programovo. Poznamenáva, že ak chcel z nazbieraných jednotlivín „utkať plátno“, musel ich zoradiť do niekoľkých skupín a usporiadať tematicky, nie chronologicky. Svoj plán ozrejmuje takto: „V mojom ponímaní a v mojom zámere tu ide o nový autorský artefakt... Mojím úmyslom bolo skomponovať textovú skladbu na spôsob zbierky básní, ibaže z prozaických statí, ktorá by sa vyznačovala architektúrou konštrukčne vystužujúcou špecificky tematizovaný životný názor.“

Vznikol tak knižný súbor zložený z piatich častí: Na anjelských krídlach, Zurčiaca riava, Keď rezonujú struny, Z čujného prostredia, Otcove okuliare. Žánrové rozpätie jednotlivých textov je pomerne široké – od komentárov cez eseje, úvahy, literárne posudky, recenzie, medailóny a rozhovory až po spomienkové články, pohrebné prejavy a nekrológy. Teda vskutku pestrá zmes, ale vnútorne previazaná a stmelená vyhraneným svetonázorom, v ktorom je „dobrodružstvo vlastného života“ poňaté ako smerovanie k ideálu, ako „sebakultivovanie“ a rytierstvo ducha. Nie nadarmo sa tu hovorí o jednote pravdy, dobra a krásy.

Paradoxne, Teofil Klas – autentický básnik – sa začal naplno literárne prejavovať až v strednom veku. Spočiatku totiž viac než tri desaťročia pôsobil ako redaktor a sekretár redakcie Technických novín, teda nie v oblasti kultúry. K samotnému písaniu sa veľmi nedostával a jeho básnické nadanie bolo tlmené, asi hlavne nepriaznivými spoločensko-politickými pomermi. K posunu došlo v osemdesiatych rokoch minulého storočia, keď sa blížil k päťdesiatke. Situácia sa začala meniť a pohyb v spoločnosti priviedol autora k práci na tvorbe katolíckeho samizdatového časopisu Rodinné spoločenstvo. Sám to charakterizuje nasledovne: „Tamto obdobie znamenalo pre mňa hlboký vnútorný nádych a odrazu pocit nebývalej slobody, ktorá sa konečne mohla prejaviť v konkrétnych skutkoch...“

Neprekvapuje, že ústrednou témou knihy je uvažovanie o poézii. Veď je zjavné, že autor poéziu pokladá za „najpodstatnejší, najproduktívnejší činiteľ v pravom utváraní ľudského spoločenstva“; poézia vždy bola kráľovnou v národnej literatúre. Pravdaže, len pravá poézia dáva ľuďom krídla: „Skutočná poézia (a tu ňou nemyslím iba básnictvo v užšom zmysle slova, ale pravú poéziu života vôbec) buduje v duši človeka predpolia všetkej statočnej tvorivej činnosti a dvíha ho, aj navzdory ťarchám a smútkom...“

Pritom, žiada sa povedať, Klasova poézia je ťažká na uchopenie, jej posolstvo je svojím spôsobom zašifrované, viacnásobne transformované, zaklínané (prvá autorova zbierka nesie názov Zaklínadlo). Vyžaduje si teda náročného a pripraveného čitateľa, ktorý chce a vie aktívne spracúvať takúto lektúru. Podobne publicistika, prítomná v predmetnej knihe, i tá potrebuje čitateľa s istou mierou záujmu a vzdelania. Z druhej strany, ponúka možnosť obohacujúceho a inšpiratívneho čitateľského zážitku.

Výber z kultúrnej publicistiky Teofila Klasa je zakončený (odhliadnuc od príloh) krátkou, no významovo nasýtenou úvahou Gén životného postoja. Píše sa v nej o dospievaní človeka, o zodpovednom preberaní a odovzdávaní štafety života a duchovného dedičstva. Autor dochádza k poznaniu, že dospelosť je „v podstate otázka vybudovania a sústavného budovania vlastného charakteru“. Alebo, ako hovorí na inom mieste: „Veľkosť človeka je v spravodlivom snívaní.“

Z ozvukov krásy – pekná a múdra kniha, voňavá, príjemná na pohľad i na dotyk, kvalitne polygraficky spracovaná... Oplatí sa siahnuť po nej a začítať sa!

 

Ján Maršálek

(Recenzia bola pôvodne publikovaná v časopise VOX č. 2/2019.)

::

Súvisiaci článok: Za Teofilom Klasom.