Teofil Klas: Z ozvukov krásy
Bratislava, Post Scriptum + Libri Historiae, 2016
Teofil Klas (vlastným menom Jozef Zavarský) je známy kultúrnej verejnosti najmä ako básnik. Jeho poézia má osobité črty, vyznačuje sa prepracovanou formou, krásou slova a bohatstvom jazyka. Literárne estétstvo, ktoré mu je vlastné, nepôsobí samoúčelne ani snobsky, naopak, je zjavne odzrkadlením vrúcneho osobného vzťahu k poézii. Verše publikuje časopisecky, na internete, taktiež v podobe „bibliofilských samizdatov z počítačovej tlačiarne“ a v neposlednom rade knižne. Vydal viacero básnických zbierok a kolekcií. Nezanedbateľné sú aj jeho preklady z nemčiny (Schiller, Strauss, Hoffmann).
Kniha Z ozvukov krásy predstavuje
výber z Klasovej kultúrnej publicistiky. Jej podtitul (Skladba na
spôsob zbierky básní) poukazuje na už spomenutý vzťah autora k poézii,
jeho priam bytostnú spätosť s týmto druhom umenia (a života), ako aj na
snahu zostaviť z množstva rôznorodého textového materiálu pokiaľ možno
zmysluplný, kompaktný celok. A to sa, možno konštatovať, podarilo. Kniha,
hoci obsahuje príspevky napísané v priebehu niekoľkých desaťročí, pri
rôznych príležitostiach a s rôznym zameraním, predsa tvorí jednu
literárnu skladbu. Pomohla tomu premyslená kompozícia, doplňujúce
bibliografické poznámky, ktoré dávajú články do súvislostí, a trochu aj
obrazová príloha, pretože umožňuje čitateľovi lepšie pochopiť a prijať
napísané.
Teofil Klas – ako autor a zároveň
zostavovateľ – približuje zrod knihy a jej koncepciu v úvodnom slove
s príznačným názvom Povedzme, programovo. Poznamenáva, že ak chcel
z nazbieraných jednotlivín „utkať plátno“, musel ich zoradiť do
niekoľkých skupín a usporiadať tematicky, nie chronologicky. Svoj plán
ozrejmuje takto: „V mojom ponímaní a v mojom zámere tu ide
o nový autorský artefakt... Mojím úmyslom bolo skomponovať textovú skladbu
na spôsob zbierky básní, ibaže z prozaických statí, ktorá by sa
vyznačovala architektúrou konštrukčne vystužujúcou špecificky tematizovaný
životný názor.“
Vznikol tak knižný súbor zložený
z piatich častí: Na anjelských krídlach, Zurčiaca riava, Keď
rezonujú struny, Z čujného prostredia, Otcove okuliare.
Žánrové rozpätie jednotlivých textov je pomerne široké – od komentárov cez
eseje, úvahy, literárne posudky, recenzie, medailóny a rozhovory až po
spomienkové články, pohrebné prejavy a nekrológy. Teda vskutku pestrá
zmes, ale vnútorne previazaná a stmelená vyhraneným svetonázorom,
v ktorom je „dobrodružstvo vlastného života“ poňaté ako smerovanie
k ideálu, ako „sebakultivovanie“ a rytierstvo ducha. Nie
nadarmo sa tu hovorí o jednote pravdy, dobra a krásy.
Paradoxne, Teofil Klas – autentický básnik –
sa začal naplno literárne prejavovať až v strednom veku. Spočiatku totiž
viac než tri desaťročia pôsobil ako redaktor a sekretár redakcie Technických
novín, teda nie v oblasti kultúry. K samotnému písaniu sa veľmi
nedostával a jeho básnické nadanie bolo tlmené, asi hlavne nepriaznivými
spoločensko-politickými pomermi. K posunu došlo v osemdesiatych
rokoch minulého storočia, keď sa blížil k päťdesiatke. Situácia sa začala
meniť a pohyb v spoločnosti priviedol autora k práci na tvorbe
katolíckeho samizdatového časopisu Rodinné spoločenstvo. Sám to
charakterizuje nasledovne: „Tamto obdobie znamenalo pre mňa hlboký vnútorný
nádych a odrazu pocit nebývalej slobody, ktorá sa konečne mohla prejaviť
v konkrétnych skutkoch...“
Neprekvapuje, že ústrednou témou knihy je
uvažovanie o poézii. Veď je zjavné, že autor poéziu pokladá za „najpodstatnejší,
najproduktívnejší činiteľ v pravom utváraní ľudského spoločenstva“;
poézia vždy bola kráľovnou v národnej literatúre. Pravdaže, len pravá
poézia dáva ľuďom krídla: „Skutočná poézia (a tu ňou nemyslím iba básnictvo
v užšom zmysle slova, ale pravú poéziu života vôbec) buduje v duši
človeka predpolia všetkej statočnej tvorivej činnosti a dvíha ho, aj
navzdory ťarchám a smútkom...“
Pritom, žiada sa povedať, Klasova poézia je
ťažká na uchopenie, jej posolstvo je svojím spôsobom zašifrované, viacnásobne
transformované, zaklínané (prvá autorova zbierka nesie názov Zaklínadlo).
Vyžaduje si teda náročného a pripraveného čitateľa, ktorý chce a vie
aktívne spracúvať takúto lektúru. Podobne publicistika, prítomná
v predmetnej knihe, i tá potrebuje čitateľa s istou mierou
záujmu a vzdelania. Z druhej strany, ponúka možnosť obohacujúceho
a inšpiratívneho čitateľského zážitku.
Výber z kultúrnej publicistiky Teofila
Klasa je zakončený (odhliadnuc od príloh) krátkou, no významovo nasýtenou
úvahou Gén životného postoja. Píše sa v nej o dospievaní
človeka, o zodpovednom preberaní a odovzdávaní štafety života
a duchovného dedičstva. Autor dochádza k poznaniu, že dospelosť je „v
podstate otázka vybudovania a sústavného budovania vlastného charakteru“.
Alebo, ako hovorí na inom mieste: „Veľkosť človeka je v spravodlivom
snívaní.“
Z ozvukov krásy
– pekná a múdra kniha, voňavá, príjemná na pohľad i na dotyk,
kvalitne polygraficky spracovaná... Oplatí sa siahnuť po nej a začítať sa!
Ján Maršálek
(Recenzia bola pôvodne publikovaná v časopise VOX č. 2/2019.)
::
Súvisiaci článok: Za Teofilom Klasom.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Pravidlá diskusie v PriestorNete
1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.