Poučenie o modlitbe

 

Modlitba je pozdvihnutie mysle k Bohu, podľa sv. Augustína, inak: pozdvihnutie duše od pozemských vecí k nebeským, hľadanie tých vecí, ktoré sú hore, dychtenie po tom, ktorý je neviditeľným; jedným slovom: rozhovor s Bohom. Áno, modlitbou je každý pobožný vzdych, ktorý posielame k Bohu, každá myšlienka, ktorou buď chválime Boha, buď ho prosíme, buď mu ďakujeme, buď ho odprosujeme. Modlitba je teda štvoraká: chváliaca, prosiaca, ďakujúca, odprosujúca.

Že sa modliť máme, to už z prirodzenosti ľudskej vyplýva. Keď pozrie človek na zem, nebo, slnce, hviezdy a mesiac, živočíchy, rastliny, príde na myšlienku, že to vysoká, nekonečná všemohúcnosť stvorila, od ktorej bytnosti i človek závisí a ktorú ctiť, zvelebovať a ktorej sa klaňať má, a tú bytnosť Bohom menujeme.

Modliť sa môžeme na každom mieste, veď Boh je všade prítomný a preto nás všade vyslyší, príhodným miestom je samota, najprimeranejším miestom na modlitbu je Boží chrám; áno, aj sama práca sa stáva modlitbou, keď sa vykonáva v mene Boha.

Ako sa máme modliť? Pobožne, keď sa modlíme zo srdca a pritom všemožne sa varujeme všetkej roztržitosti. Pokorne, keď sa modlíme so živým povedomím svojej slabosti a nehodnosti; modlitba pokorného preráža oblaky.  Dôverne, keď silno dúfame, že Boh modlitbu našu vyslyší. S odovzdanosťou do vôle Božej a napokon s vytrvalosťou... Mnoho platí ustavičná modlitba spravodlivého.

 

Prevzaté z knihy: Alleluja – kniha modlitebná, poučná a spevácka pre katolíckeho kresťana (Ružomberok, Lev, 1927, šieste vydanie).