Ján Grešák |
Osemročný Maroš vyhnal na pašu kŕdeľ oviec. Aj
s jahňatami ich bolo vyše dvadsať. Tráva bola hustá, prerastená púpavou,
ovce sa usilovne popásali, natriasali hlávkami, zvonce veselo cengali.
Slnko bolo ešte žiarivé a teplé, preto sa
posadil pod košatú čerešňu na medzi. Prevalil sa na chrbát a zahľadel sa do
mohutnej koruny. Zrak mu spočinul na lesklých červených guľôčkach, ktorými sa
vetvičky len tak hemžili. Raz-dva bol na samom vrcholci a už si pochutnával na
sladučkých plodoch. Nasýtil sa, zliezol dolu, no ovce nevidel a nepočul ani
cengot zvoncov.
Rozbehol sa k miestu, kde sa pásli
naposledy, ale aj tam bolo ticho. Obehol celé pastvisko, a po ovciach ani
stopy.
„Vari sa zem nad nimi zaľahla?“ nestačil sa diviť. „To všetko kvôli tým čerešniam!“