November 1989 – zanechal viac pozitív alebo negatív?

Rozhovor s publicistom a spisovateľom Karolom Dučákom o výročí Novembra 1989

Karol Dučák

Ján Maršálek: Pán Dučák, pripomenuli sme si výročie Novembra 1989, počas ktorého došlo k zmene spoločenských pomerov v bývalej ČSSR. Ako vnímate toto výročie? Bola to výhra alebo prehra?

Karol Dučák:  Výhra aj prehra zároveň. Veľa sme vyhrali, ale aj veľa prehrali.

J. M.: Prečo toľká skepsa?

K. Dučák: Pretože volanie národa po reformách bolo zneužité. Na jednej strane tu bola masa ľudí, ktorí túžili po zmene pomerov, po plnej náboženskej slobode, slobode myslenia a iných pozitívach. Ako praktizujúci katolík musím konštatovať, že nám November 1989 nielen veľa vzal, ale aj veľa dal. Ja sám som po Novembri 1989 navštívil Lurdy, Svätú zem a mnohé iné pútnické miesta vo svete. Toto bolo pre Novembrom 1989 nemysliteľné. Postavili sa nové kostoly a Katolícka cirkev dostala predtým netušenú slobodu. Je teda nesporné, že November 1989 priniesol mnohé pozitíva. Treba však povedať, že tu bola aj vrstva nedočkavcov, ktorí vedeli, alebo aspoň tušili, že sa bude drancovať majetok národa. Títo dravci sa už nevedeli dočkať bohatej koristi z veľkého lupu. To rozkrádanie národného majetku dostalo vznešený názov privatizácia. V skutočnosti to však bolo najrozsiahlejšie rabovanie v dejinách slovenského národa. Rozkradol sa majetok, ktorý sme my, obyvatelia Slovenska, zveľaďovali celé desaťročia. Mali sme relatívne výkonný priemysel, rozvinuté potravinárstvo, kultúru, ktorá síce bola poplatná režimu, ale predsa zanechala po sebe diela trvalej hodnoty, a takto by som mohol pokračovať ďalej. O tieto trvalé hodnoty sme v mnohých prípadoch nenávratne prišli.

J. M.: Chcete povedať, že November 1989, tak ako sa odohral, bol vlastne omylom?

K. Dučák: Na priamu otázku priama odpoveď: Tak ako sa November 1989 odohral, bol vskutku omylom.

J. M.: Spýtam sa inak. Bol November 1989 nevyhnutný?

K. Dučák: Určite bola nevyhnutná zmena! O tom nemožno pochybovať. Dokonca už aj predstavitelia vládnuceho totalitného režimu si uvedomovali, že situácia je neudržateľná a musia prísť zmeny. Najdôležitejším faktorom však boli prevratné premeny v totalitnej bašte, v Sovietskom zväze, spôsobené predovšetkým príchodom Michaila Gorbačova do veľkej politiky, ktoré umožnili rozsiahle politické pohyby v celom bývalom východnom bloku.

J. M.: Nebola to však zrejme len zásluha Michaila Gorbačova...

K. Dučák: Určite nie. To by bol veľmi zjednodušený výklad. Nesmieme zabúdať na svätého Jána Pavla II., ktorý v roku 1984 zasvätil svet Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. Aj keď pápež pritom explicitne nemenoval Rusko, v texte zasvätenia sú náznaky, poukazujúce na to, že pápež Ján Pavol II. plánoval zasvätiť Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie práve a konkrétne národy Ruska. Ani na sekundu nepochybujem o tom, že práve toto bol kľúčový moment, ktorý rozhodol o obrátení Ruska od ateistickej totality smerom k Bohu prostredníctvom Panny Márie. Rok po zasvätení, ktoré vykonal v roku 1984 Ján Pavol II., prevzal politické kormidlo v Sovietskom zväze Michail Gorbačov, ktorý viedol najväčšiu krajinu sveta k obráteniu. Bez toho by nemohlo dôjsť k zvratu ani v iných krajinách bývalého Východného bloku.

J. M.: A čo Václav Havel? Ako hodnotíte jeho počínanie v ponovembrovej politike?

K. Dučák: Veľmi negatívne. Dokonca si dovolím povedať, že Václav Havel bol najväčším politickým omylom vývoja spoločného štátu Čechov a Slovákov po Novembri 1989.

J. M.: To je odvážne tvrdenie. Môžete ho konkretizovať?

K. Dučák: Keďže si nezvyknem dávať servítky pred ústa, budem nekompromisne pravdovravný. Václav Havel bol nevyliečiteľný alkoholik a nevyliečiteľný klamár, ktorý veľmi poškodil obom národom spoločnej republiky.

J. M.: Môžete to dokázať?

K. Dučák: O problémoch Václava Havla s alkoholom sa toho popísalo už veľmi veľa. Dokonca sú to často obvinenia od jeho bývalých kolegov a priateľov z disentu. Jedným z nich je napríklad Jiří Wolf, autor článku „Opilec Václav Havel“. Tento článok je bežne prístupný na sociálnych sieťach. Ešte ďalej išiel český disident a vedec Pavel Křivka, podľa ktorého bol Václav Havel „zrůda bez morálních zásad“. Klamstiev Václava Havla bolo neúrekom. Uvediem len niektoré. Václav Havel spočiatku ubezpečoval občanov, že bude v politike len do prvých slobodných volieb. Napokon sa vo vrcholovej politike držal zubami-nechtami až do roku 2003 a vtedy sa stiahol z politiky len preto, že bol donútený odísť. Taktiež vždy prehlasoval, že nemá záujem o reštitúciu majetku svojej rodiny. Dopadlo to však inakšie a Václav Havel sa majetku svojich predkov zmocnil. Aby ste ma pochopili, ja netvrdím, že Václav Havel si nemal uplatňovať nárok na reštitúciu, ale ak sa opakovane vyjadroval, že o reštitúcie záujem nemá a potom konal inak, možno ho plným právom označiť za klamára.

Ak sa hovorí, že ryba smrdí od hlavy, potom vývoj v našej republike po Novembri 1989 smrdel predovšetkým preto, lebo smrdela hlava. Medzi aféry, ktoré pošpinili česť Václava Havla, bola jeho osobná účasť na podozrivých machináciách pri reštitúcii Lucerny, rodinného podniku klanu Havlovcov, a iných prapodivných kšeftoch. Menu prvého ponovembrového československého prezidenta poškodilo aj jeho schvaľovanie barbarského bombardovania Juhoslávie v roku 1999 a mnohé iné „prešľapy“ tejto „zrůdy bez morálních zásad“, ako ho nazval jeho bývalý spolubojovník v disente.

J. M.: Spomínali ste škody, ktoré prezident Václav Havel napáchal. Môžete byť presnejší?

K. Dučák: Určite. Václav Havel už od začiatku svojimi diletantskými, neodbornými zásahmi devastoval spoločný štát Čechov a Slovákov. Bolo by toho veľmi veľa a ak by som mal spomenúť všetky Havlove darebáctva, tento rozhovor by nemal konca. Spomeniem aspoň niektoré. Havlova amnestia, po ktorej sa dostali na slobodu mnohí ťažkí zločinci, a Havlom naordinovaná živelná „humanizácia“ väzenstva spôsobili výrazný nárast zločinnosti a mnohí ľudia za Havlove omyly zaplatili najvyššou cenou – vlastným životom. Ďalšou ťažkou ranou, ktorú kruto zaplatilo predovšetkým Slovensko, bolo Havlovo rozhodnutie o urýchlenej konverzii zbrojárskych podnikov, ktoré sa dotýkalo 80–90 percent slovenských priemyselných závodov na výrobu zbraní. O prácu prišlo okolo 70 tisíc ľudí a slovenský priemysel sa ešte dlhé roky zdvíhal z priepasti, do ktorej ho uvrhla konverzia zbrojárskej výroby.

Karol Dučák vo Svätej zemi

J. M.: Posuňme sa ďalej a venujme sa situácii samostatnej Slovenskej republiky, ktorá vznikla v roku 1993. Vtedajšiu privatizáciu ste nazvali najrozsiahlejšou krádežou v dejinách slovenského národa. Mnohí odborníci však hovoria, že slovenské fabriky neboli konkurencieschopné a v trhovej ekonomike by nedokázali konkurovať výrobcom zo Západu.

K. Dučák: To je jedna z mnohých poloprávd, ktoré sa po Novembri 1989 stali akýmisi politickými povinnými cvikmi. Mnohé fabriky mali síce zastaranú technológiu, ale aj pred Novembrom 1989 sa vyrábali tovary, ktoré zniesli porovnanie s absolútnou svetovou špičkou. Nechcem priveľmi naťahovať tento rozhovor, preto aspoň stručne vymenujem niektoré z nich. Na vysokej úrovni bolo predovšetkým slovenské strojárstvo v oblastiach vojenskej výroby (ZŤS Dubnica nad Váhom, Martin a pridružené podniky), priemyslu dopravných prostriedkov (Tatravagónka Poprad), výroby nákladných automobilov (Tatra Bánovce nad Bebravou), výroby ložísk (koncern ZVL), výroby obrábacích strojov a v ďalších oblastiach. Naše lesné kolesové traktory predstavovali svetovú špičku. Aj mopedy Babetta, chladničky Calex, práčky Tatramat, ale aj mnohé iné výrobky zniesli porovnanie so svetovou konkurenciou. Naše potravinárske výrobky sa vyvážali na najnáročnejšie svetové trhy. Kupovali ich napríklad aj Francúzi, ktorí si na kvalitu potravín veľmi potrpeli. Košické železiarne, slovenské elektrárne a iné špičkové podniky boli takisto prísľubom do budúcnosti. Mali sme rozostavané Vodné dielo Gabčíkovo, skutočnú pýchu  Slovenska. Nebolo to teda ani zďaleka také zlé ako sa zvyklo maľovať po Novembri 1989.

           

J. M.: Niektorým podnikom však privatizácia pomohla dostať sa na vyššiu či dokonca na svetovú úroveň.

K. Dučák: No áno, patrila medzi ne napríklad bratislavská automobilka, teda bývalé BAZ, dnes Volkswagen Slovakia a. s. To bol jeden z tých šťastnejších prípadov, aj keď neviem, či tu môžeme skutočne hovoriť o šťastí. Privatizácia nášho rodinného striebra, „zlatých nosníc“ nášho priemyslu, do rúk nadnárodných monopolov mala – ako všetko na svete – svoje za i proti. Naši ľudia majú prácu aj mzdy v symbolickej výške v porovnaní s pracujúcimi v Nemecku či iných západných krajinách, slovenský automobilový priemysel získal najvyspelejšie svetové technológie, lenže zisky priemyselných podnikov po zdanení na Slovensku putujú do zahraničia.

Podľa francúzskeho ekonóma Pikettyho len v priebehu rokov 2010–2016 sa zo Slovenska odlialo na Západ 4,2 percenta slovenského HDP v kapitálových príjmoch, ale prílev z európskeho rozpočtu predstavoval len 2,7 percenta. A to sme na tom ešte lepšie ako naši západní susedia, pretože masívny odliv prostriedkov z Českej republiky na Západ v tom istom období cez odvádzanie ziskov dcérskych spoločností v Čechách do západných centrál ochudobnil našich západných susedov o 7,6 percenta HDP, avšak „prílev“ do Čiech bol podstatne nižší – 1,9 percenta. Paradoxne teda bohatnúci Západ sa priživuje na chudobnejúcom Východe. Vyrovnanie nastalo v cenách tovarov, ale nie v príjmoch. Ak sa však hovorí o tých šťastnejších podnikoch, ktoré sa vďaka privatizácii dostali medzi svetovú špičku, takmer vôbec sa nehovorí o podnikoch, ktoré po Novembri 1989 skrachovali.

Kniha K. Dučáka o bl. K. Leisnerovi
vyšla v Spolku svätého Vojtecha

J. M.: Môžete uviesť nejaké príklady? 

K. Dučák: Samozrejme. Keďže som z východu Slovenska, spomeniem jeden konkrétny príklad: cukrovar Trebišov. Vznikol v roku 1912, prežil dve svetové vojny a niekoľko spoločenských zriadení. Neprežil však kapitalistické drancovanie po roku 1989. A takých prípadov bolo na Slovensku po roku 1989 veľa. V roku 2001 odovzdal vtedy populárny slovenský politik Ján Ľupták generálnej prokuratúre materiály o nezákonných privatizáciách 654 podnikov. Bohužiaľ, tento krok nevyvolal nijakú reakciu vyšetrovacích orgánov. Výpočet podivne sprivatizovaných podnikov by bol veľmi dlhý a ak by sme chceli čo len stručne rozobrať osudy týchto fabrík, neskončili by sme náš rozhovor ani do súdneho dňa.

Nemôžem nespomenúť obzvlášť smutnú situáciu v mojom bydlisku, vo Vranove nad Topľou a vôbec, v celom vranovskom okrese. Pred rokom 1989 tu bol rozvinutý priemysel a poľnohospodárska veľkovýroba. Nezamestnanosť bola neznámym pojmom, aj keď je potrebné priznať, že v socialistickom hospodárstve bola typická prezamestnanosť a často boli zamestnávaní ľudia len preto, aby vôbec mali nejakú prácu. Po roku 1989 začal priemysel stagnovať, mnohé podniky zanikli a ľudia sa rozutekali za prácou do všetkých končín sveta. Od čias medzivojnovej Československej republiky neemigrovalo za prácou do cudziny toľko ľudí, ako práve po roku 1989. Ja sám som v ponovembrovom období pre zúfalý nedostatok pracovných príležitostí v mieste bydliska musel pracovať v Nemecku, Švajčiarsku, Egypte, Rakúsku, Českej republike a iných krajinách, a takých ľudí sú vo vranovskom okrese tisíce.

J. M.: A čo poľnohospodárstvo?

K. Dučák: Pred rokom 1989 sme mali vyspelú poľnohospodársku výrobu, ktorá zabezpečovala potravinovú sebestačnosť Slovenska. Na Slovensku sa vyrábal dostatok potravín pre obyvateľstvo, pričom hovoríme samozrejme o potravinách z poľnohospodárskych plodín typických pre mierne zemepisné pásmo, v ktorom sa Slovensko nachádza. Z tých sme dokázali vyrobiť nielen dostatok potravinových výrobkov, ale boli sme aj významným exportérom cukru, sladu, jedlých rastlinných tukov a olejov, mliečnych výrobkov, mäsových výrobkov, spracovaného ovocia a zeleniny, piva, cukroviniek čokoládových a nečokoládových a mnohých ďalších produktov. Potravinové produkty od nás kupovalo medzi inými aj Francúzsko, Nemecko či Veľká Británia, teda krajiny s vlastným špičkovým potravinárskym priemyslom. Kvalita potravín, produkovaných u nás, mala svetové parametre. Dnes často dovážame zo sveta potravinový odpad, ktorý sa inde nemôže predať. Kým Francúzi, Švajčiari či Nemci si zakladajú na vlastnej produkcii potravín, slovenská poľnohospodárska výroba vychádza na psí tridsiatok a tak musíme dovážať často nekvalitné potraviny za drahé peniaze.

J. M.: Ako k tomu podľa vás mohlo dôjsť?

K. Dučák: Príčin je viac. Predovšetkým nezmyselné zdecimovanie družstevnej veľkovýroby, privatizácia štátnych podnikov, ale aj vstup do Európskej únie a jej diktát v oblasti produkcie potravín, a tiež nekontrolovaný nástup zahraničných obchodných reťazcov, ktoré často preferovali dovoz potravinárskych výrobkov zo zahraničia na úkor domácej produkcie. V neposlednom rade aj macošský prístup štátu k domácim producentom potravín. Obzvlášť diletantsky sa v tomto ohľade správali vlády Mikuláša Dzurindu, v ostatných rokoch sa situácia zlepšuje, ale napáchané škody nie je možné eliminovať zo dňa na deň.

J. M.: Spomeňme aj kultúru. Ako hodnotíte tých takmer tridsať rokov od Novembra 1989 v tejto oblasti?

K. Dučák: Pozrite, aby som nemlátil prázdnu slamu, uvediem zopár konkrétnych údajov, lebo vždy je najlepšie uvádzať konkrétne fakty. Pred pár rokmi som v Bratislave hovoril s priateľom, dlhoročným pracovníkom rozhlasu na Slovensku. Okrem iného mi povedal, že pred Novembrom 1989 rozhlas na Slovensku vyprodukoval 60 rozhlasových hier ročne. V dobe nášho rozhovoru to boli tri hry. Väčšinou sa rozhlasové hry donekonečna reprízovali. Dnes je situácia o čosi lepšia. Vyprodukuje sa ročne 8 až 9 rozhlasových hier s dlhším rozsahom, lenže aj to je len zlomok tvorby spred Novembra 1989. Hovoriť o filmovej tvorbe by bolo ešte oveľa smutnejšie. Zaiste si pamätáte, koľko filmov sa nakrúcalo pred Novembrom 1989 a koľko po ňom.

J. M.: Čo by ste ešte vymenovali ako pozitívum pre rokom 1989?

K. Dučák: Je toho viac, uvediem však aspoň zopár poznatkov. Pred Novembrom 1989 bola u nás dobre fungujúca sieť predškolských zariadení, ktorá stačila pokryť potreby pracujúcich rodičov. A dnes? Vo veľkých mestách, predovšetkým v Bratislave, je doslova kalváriou umiestniť dieťa v predškolskom zariadení. Mali sme pomerne kvalitné školstvo, ktoré bolo síce zideologizované, ale napriek tomu prispelo k výraznému zvýšeniu vzdelanostnej úrovne obyvateľstva. Pred rokom 1989 nebola taká bezodná priepasť medzi najbohatšími a najchudobnejšími obyvateľmi štátu. Zaiste, úplné rovnostárstvo nebolo, a napokon, úplné rovnostárstvo je nespravodlivé, lenže nebola tu vrstva zbohatlíkov, ktorí sa topia v prepychu, a naopak, vrstva ľudí na ulici, ktorí často žijú horšie ako zvieratá.

Kriminalita na Slovensku pred Novembrom 1989 bola nižšia ako po roku 1989. Pred rokom 1989 u nás prakticky neexistoval organizovaný zločin „západného typu“, ktorého charakteristickými prvkami sú obchody s ľuďmi, zbraňami, drogami, výpalníctvo, únosy ľudí, vydieranie, mafiánske skupiny, atď. Nedostatok voľne zmeniteľnej meny a prakticky hermeticky uzatvorené hranice do značnej miery minimalizovali export a import ilegálneho tovaru a služieb, takže zločin nemal medzinárodný rozmer. Pád „Železnej opony“ spôsobil prudký nárast kriminality na Slovensku a organizovaný zločin sa stal v určitých obdobiach po Novembri 1989 doslova nekontrolovateľný. Ten policajný štát, v ktorom sme žili pred rokom 1989, mal teda aj svoje svetlé stránky a chránil nás pred vysokou kriminalitou, typickou pre západný svet.

Ani kultúra nebola natoľko zdevastovaná. Je fakt, že do istej miery bola poplatná režimu, ale vydávali sa knihy klasikov svetovej literatúry, ktoré boli často sfilmované a slúžili k výchove mladej generácie. Ak sa už kupovali filmy západnej proveniencie, nebol to taký bezcenný brak, akým je dnes preplnené Slovensko. Predsa len totalitný režim – hoci bol paradoxne v réžii ateistov – sa obával skazy verejných mravov viac ako liberálne režimy po Novembri 1989. A takto by som mohol pokračovať aj ďalej.

J. M.: Dobre. Obráťme list. Sám ste spomínali, že predchádzajúci režim mal nielen pozitíva, ale aj výrazné negatíva. Čo vám osobne najviac prekážalo v predchádzajúcom režime?

K. Dučák: Bol to v podstate policajný štát so všetkými výhodami i nevýhodami tohto typu štátu. Pokiaľ sa človek správal tak, ako sa od neho očakávalo, mal relatívny pokoj. Lenže ak robil niečo, čo represívny mocenský aparát považoval za svoje ohrozenie, zdanlivá idylka skončila a začali represie. V jednom zo svojich bývalých zamestnaní, keď som pracoval ako zásobovač, som mal šéfa oddelenia, ktorý pôvodne chcel byť gréckokatolíckym kňazom. Režim mu to však prekazil a tak rezignoval a stal sa vedúcim zásobovacieho oddelenia. Navyše zločinný režim zlikvidoval Gréckokatolícku cirkev a mnohí gréckokatolícki duchovní boli kruto prenasledovaní. Podobná situácia však bola aj v Rímskokatolíckej cirkvi. Perzekúcia rehoľníčok, rehoľníkov, kňazov, dokonca i biskupov nadobudla obludné rozmery. Tento teror voči cirkvám, ktorý bol obzvlášť krutý koncom 40. a v 50. rokoch 20. storočia, zničil nejednu ľudskú existenciu a poznačil niekoľko generácií ľudí.

Trpeli však nielen veriaci ľudia, ale aj ateisti. Hermeticky uzavreté hranice znemožňovali ľuďom voľne cestovať po svete. Pluralita názorov bola neznámym pojmom. Za urážku predstaviteľov politickej moci a kritiku jedinej vládnucej štátostrany boli ľudia kruto prenasledovaní. Ak už som spomínal priemysel na Slovensku, mnohé závody mali zastaranú technológiu. Slovensko, podobne ako vlastne všetky krajiny bývalého východného bloku, technicky zaostávalo za vyspelejším Západom. Zvlášť v oblasti využívania výpočtovej techniky a informačných technológií bolo zaostávanie výrazné. Celková životná úroveň nedosahovala západné štandardy.

Nedostatky v sektore služieb obyvateľstvu, rozkrádanie socialistického majetku, korupcia, to boli ďalšie neduhy, s ktorými totalitný režim neustále zápasil. Nedostatočný sortiment niektorých druhov tovarov v predajnej sieti podporoval vznik šmelinárskych čiernych trhov. Pašovanie zo zahraničia bolo síce tvrdo postihované, ale orgánom štátu sa ho nikdy nepodarilo vykoreniť. Tovar západnej proveniencie, ktorý nebolo možné dostať v maloobchodnej sieti, sa predával v Tuzexe za valuty alebo tuzexové poukážky, takzvané bony. Bežní občania sa k nim nemohli dostať a tak sa s bonmi kšeftovalo na čiernom trhu. Bolo to verejné tajomstvo, ale predstavitelia režimu tento stav tolerovali, pretože si uvedomovali svoju neschopnosť zabezpečiť tento tovar legálnou cestou. A takto by som mohol pokračovať aj ďalej.

J. M.: Pán Dučák, zaiste by sme mohli ešte dlho porovnávať situáciu obyvateľstva na Slovensku pred Novembrom 1989 a po ňom, lenže to by sa náš rozhovor neúmerne pretiahol. Skúsme aspoň stručne urobiť sumár. Ako sa máme postaviť k obdobiu rokov 1948–1989 na Slovensku? Čo považujete za najdôležitejšie pri výročí Novembra 1989?

K. Dučák: Ja už som to v jednom svojom článku naznačil a opakujem to znovu: Je nevyhnutné konečne sa poctivo vysporiadať s vlastnou históriou a to v dlhšom historickom slede. Vecne, racionálne, konštruktívne, objektívne, bez politického balastu a nežiaducich emócií, teda výsostne na základe rozboru faktov. Môžeme hovoriť o troch výrazných etapách slovenskej histórie v období rokov 1918 až 1989. Slovensko ako súčasť medzivojnovej ČSR v období rokov 1918–1939 bolo a aj ostalo zaostalou poľnohospodárskou krajinou s minimálnym priemyslom. Dokonca v tomto období zanikla aj časť z toho mála priemyslu, ktorý tu ostal z čias monarchie. Po roku 1918 na Slovensku skončilo svoju existenciu až 167 priemyselných závodov. Najhoršie to bolo na strednom Slovensku, kde zakapali mnohé podniky ťažkého priemyslu. Pre toto obdobie je typický vznik tzv. hladových dolín. Zmena nastala až po roku 1939. V období Slovenskej republiky v rokoch 1939–1945 došlo k nebývalému hospodárskemu a duchovnému povzneseniu Slovenska napriek tomu, že to boli vojnové časy. Toto je potrebné otvorene hovoriť. A napokon, v rokoch 1948–1989 sa Slovensko zmenilo zo zaostávajúcej poľnohospodársko-priemyselnej krajiny na relatívne vyspelú priemyselno-poľnohospodársku krajinu. Toto sú fakty!

Tvrdenie, že tu bola veľká čierna diera, je rovnako nezmyselné, ako tvrdenie, že tu bol raj na zemi. Na ilustráciu môžem uviesť zopár konkrétnych faktov. Moje bydlisko, mesto Vranov nad Topľou, malo po druhej svetovej vojne okolo tri tisíc obyvateľov. Nebol tu takmer žiaden priemysel a mesto skôr pripomínalo väčšiu dedinu. V období rokov 1948–1989 sa v našom meste postavilo niekoľko väčších i menších priemyselných závodov, z ktorých najväčší, Bukóza Vranov nad Topľou, zamestnával v čase najväčšieho rozmachu vyše tri tisíc zamestnancov. Družstevná veľkovýroba dosiahla veľmi slušné parametre. Vranov nad Topľou sa z trojtisícového mestečka rozrástol na dvadsaťtritisícové mesto. Počet obyvateľov mesta v predchádzajúcom režime teda vzrástol viac ako sedemnásobne! Po roku 1989 však mnohé priemyselné podniky zanikli a ani dnes, takmer 30 rokov po Novembri 1989, nedosahuje priemyselná a poľnohospodárska výroba vo vranovskom okrese úroveň spred Novembra 1989. To je skutočná hanba a obžaloba nového režimu.

Takže je potrebné verejne prezentovať aj tieto skutočnosti, nielen kritiku nedostatkov predchádzajúceho režimu. Teda otvorene pomenovať to, čo bolo pred Novembrom 1989 lepšie ako je dnes, ale aj to, čo bolo horšie ako dnes. A nielen pomenovať, ale vziať si z toho aj ponaučenie. Tam, kde je ešte možné napraviť deformácie vývoja po Novembri 1989, neodkladne začať konať.

J. M.: Keď zvážime všetky spomenuté faktory, aké je vlastne ovocie Novembra 1989?

K. Dučák: Celkovo také trpko-sladké. Dnes už je jasné, že je potrebné prehodnotiť aj samotný November 1989 a odhaliť tie lepšie, ale aj tie smutnejšie stránky Novembra 1989.

J. M.: A už úplne posledná otázka. Zažili sme tu takzvaný reálny socializmus, po ňom kapitalizmus vulgárneho typu. Ktoré zriadenie je pre budúcnosť Slovenska lepšie?

K. Dučák: Ani jedno. Obe tieto spoločenské zriadenia sa sprofanovali. Tretia cesta je pre Slovensko ideálnou cestou do budúcnosti. Teda – ako som už uviedol v jednom z predchádzajúcich článkov – mal by to byť kresťanský družstevnícky socializmus. Niečo na spôsob švajčiarskej cesty vývoja, ktorý som mal možnosť na vlastné oči zažiť počas môjho pobytu vo Švajčiarsku.

J. M.: Ďakujem za rozhovor.

::

Odporúčané:

Kristova Cirkev je nezničiteľná

Švajčiarske družstevníctvo – svetlý vzor do budúcnosti

Očistený vierou

::

P. S.
Možno patríte k tým, ktorých obsah tejto stránky zaujal.
Ešte viac dobrého čítania získate, keď budete odoberať náš e-mailový vestník:
podrobnejšie informácie.