Rozhovor
s publicistom a spisovateľom Karolom Dučákom o výročí Novembra
1989
|
Karol Dučák |
Ján Maršálek: Pán Dučák,
pripomenuli sme si výročie Novembra 1989, počas ktorého došlo k zmene
spoločenských pomerov v bývalej ČSSR. Ako vnímate toto výročie? Bola to
výhra alebo prehra?
Karol Dučák: Výhra aj prehra zároveň. Veľa sme vyhrali,
ale aj veľa prehrali.
J. M.: Prečo toľká
skepsa?
K. Dučák: Pretože volanie
národa po reformách bolo zneužité. Na jednej strane tu bola masa ľudí, ktorí
túžili po zmene pomerov, po plnej náboženskej slobode, slobode myslenia
a iných pozitívach. Ako praktizujúci katolík musím konštatovať, že nám
November 1989 nielen veľa vzal, ale aj veľa dal. Ja sám som po Novembri 1989
navštívil Lurdy, Svätú zem a mnohé iné pútnické miesta vo svete. Toto bolo
pre Novembrom 1989 nemysliteľné. Postavili sa nové kostoly a Katolícka cirkev
dostala predtým netušenú slobodu. Je teda nesporné, že November 1989 priniesol
mnohé pozitíva. Treba však povedať, že tu bola aj vrstva nedočkavcov, ktorí
vedeli, alebo aspoň tušili, že sa bude drancovať majetok národa. Títo dravci sa
už nevedeli dočkať bohatej koristi z veľkého lupu. To rozkrádanie
národného majetku dostalo vznešený názov privatizácia. V skutočnosti to
však bolo najrozsiahlejšie rabovanie v dejinách slovenského národa.
Rozkradol sa majetok, ktorý sme my, obyvatelia Slovenska, zveľaďovali celé
desaťročia. Mali sme relatívne výkonný priemysel, rozvinuté potravinárstvo,
kultúru, ktorá síce bola poplatná režimu, ale predsa zanechala po sebe diela
trvalej hodnoty, a takto by som mohol pokračovať ďalej. O tieto
trvalé hodnoty sme v mnohých prípadoch nenávratne prišli.
J. M.: Chcete povedať,
že November 1989, tak ako sa odohral, bol vlastne omylom?
K. Dučák: Na priamu otázku
priama odpoveď: Tak ako sa November 1989 odohral, bol vskutku omylom.
J. M.: Spýtam sa inak.
Bol November 1989 nevyhnutný?
K. Dučák: Určite bola
nevyhnutná zmena! O tom nemožno pochybovať. Dokonca už aj predstavitelia vládnuceho
totalitného režimu si uvedomovali, že situácia je neudržateľná a musia
prísť zmeny. Najdôležitejším faktorom však boli prevratné premeny
v totalitnej bašte, v Sovietskom zväze, spôsobené predovšetkým
príchodom Michaila Gorbačova do veľkej politiky, ktoré umožnili rozsiahle
politické pohyby v celom bývalom východnom bloku.
J. M.: Nebola to však
zrejme len zásluha Michaila Gorbačova...
K. Dučák: Určite nie. To by
bol veľmi zjednodušený výklad. Nesmieme zabúdať na svätého Jána Pavla II.,
ktorý v roku 1984 zasvätil svet Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. Aj keď
pápež pritom explicitne nemenoval Rusko, v texte zasvätenia sú náznaky,
poukazujúce na to, že pápež Ján Pavol II. plánoval zasvätiť Nepoškvrnenému
Srdcu Panny Márie práve a konkrétne národy Ruska. Ani na sekundu
nepochybujem o tom, že práve toto bol kľúčový moment, ktorý rozhodol
o obrátení Ruska od ateistickej totality smerom k Bohu
prostredníctvom Panny Márie. Rok po zasvätení, ktoré vykonal v roku 1984
Ján Pavol II., prevzal politické kormidlo v Sovietskom zväze Michail
Gorbačov, ktorý viedol najväčšiu krajinu sveta k obráteniu. Bez toho by
nemohlo dôjsť k zvratu ani v iných krajinách bývalého Východného
bloku.
J. M.: A čo Václav
Havel? Ako hodnotíte jeho počínanie v ponovembrovej politike?
K. Dučák: Veľmi negatívne.
Dokonca si dovolím povedať, že Václav Havel bol najväčším politickým omylom
vývoja spoločného štátu Čechov a Slovákov po Novembri 1989.
J. M.: To je odvážne
tvrdenie. Môžete ho konkretizovať?
K. Dučák: Keďže si nezvyknem
dávať servítky pred ústa, budem nekompromisne pravdovravný. Václav Havel bol
nevyliečiteľný alkoholik a nevyliečiteľný klamár, ktorý veľmi poškodil
obom národom spoločnej republiky.
J. M.: Môžete to
dokázať?
K. Dučák: O problémoch
Václava Havla s alkoholom sa toho popísalo už veľmi veľa. Dokonca sú to
často obvinenia od jeho bývalých kolegov a priateľov z disentu.
Jedným z nich je napríklad Jiří Wolf, autor článku „Opilec Václav Havel“.
Tento článok je bežne prístupný na sociálnych sieťach. Ešte ďalej išiel český
disident a vedec Pavel Křivka, podľa ktorého bol Václav Havel „zrůda bez
morálních zásad“. Klamstiev Václava Havla bolo neúrekom. Uvediem len niektoré.
Václav Havel spočiatku ubezpečoval občanov, že bude v politike len do
prvých slobodných volieb. Napokon sa vo vrcholovej politike držal
zubami-nechtami až do roku 2003 a vtedy sa stiahol z politiky len
preto, že bol donútený odísť. Taktiež vždy prehlasoval, že nemá záujem
o reštitúciu majetku svojej rodiny. Dopadlo to však inakšie a Václav
Havel sa majetku svojich predkov zmocnil. Aby ste ma pochopili, ja netvrdím, že
Václav Havel si nemal uplatňovať nárok na reštitúciu, ale ak sa opakovane
vyjadroval, že o reštitúcie záujem nemá a potom konal inak, možno ho
plným právom označiť za klamára.
Ak sa hovorí, že ryba smrdí od hlavy, potom
vývoj v našej republike po Novembri 1989 smrdel predovšetkým preto, lebo
smrdela hlava. Medzi aféry, ktoré pošpinili česť Václava Havla, bola jeho
osobná účasť na podozrivých machináciách pri reštitúcii Lucerny, rodinného
podniku klanu Havlovcov, a iných prapodivných kšeftoch. Menu prvého
ponovembrového československého prezidenta poškodilo aj jeho schvaľovanie
barbarského bombardovania Juhoslávie v roku 1999 a mnohé iné
„prešľapy“ tejto „zrůdy bez morálních zásad“, ako ho nazval jeho bývalý
spolubojovník v disente.
J. M.: Spomínali ste
škody, ktoré prezident Václav Havel napáchal. Môžete byť presnejší?
K. Dučák: Určite. Václav
Havel už od začiatku svojimi diletantskými, neodbornými zásahmi devastoval
spoločný štát Čechov a Slovákov. Bolo by toho veľmi veľa a ak by som
mal spomenúť všetky Havlove darebáctva, tento rozhovor by nemal konca.
Spomeniem aspoň niektoré. Havlova amnestia, po ktorej sa dostali na slobodu
mnohí ťažkí zločinci, a Havlom naordinovaná živelná „humanizácia“ väzenstva
spôsobili výrazný nárast zločinnosti a mnohí ľudia za Havlove omyly
zaplatili najvyššou cenou – vlastným životom. Ďalšou ťažkou ranou, ktorú kruto
zaplatilo predovšetkým Slovensko, bolo Havlovo rozhodnutie o urýchlenej
konverzii zbrojárskych podnikov, ktoré sa dotýkalo 80–90 percent slovenských
priemyselných závodov na výrobu zbraní. O prácu prišlo okolo 70 tisíc ľudí
a slovenský priemysel sa ešte dlhé roky zdvíhal z priepasti, do
ktorej ho uvrhla konverzia zbrojárskej výroby.
|
Karol Dučák vo Svätej zemi |
J. M.: Posuňme sa ďalej
a venujme sa situácii samostatnej Slovenskej republiky, ktorá vznikla
v roku 1993. Vtedajšiu privatizáciu ste nazvali najrozsiahlejšou krádežou
v dejinách slovenského národa. Mnohí odborníci však hovoria, že slovenské
fabriky neboli konkurencieschopné a v trhovej ekonomike by nedokázali
konkurovať výrobcom zo Západu.
K. Dučák: To je jedna
z mnohých poloprávd, ktoré sa po Novembri 1989 stali akýmisi politickými
povinnými cvikmi. Mnohé fabriky mali síce zastaranú technológiu, ale aj pred
Novembrom 1989 sa vyrábali tovary, ktoré zniesli porovnanie s absolútnou
svetovou špičkou. Nechcem priveľmi naťahovať tento rozhovor, preto aspoň
stručne vymenujem niektoré z nich. Na vysokej úrovni bolo predovšetkým
slovenské strojárstvo v oblastiach vojenskej výroby (ZŤS Dubnica nad
Váhom, Martin a pridružené podniky), priemyslu dopravných prostriedkov
(Tatravagónka Poprad), výroby nákladných automobilov (Tatra Bánovce nad
Bebravou), výroby ložísk (koncern ZVL), výroby obrábacích strojov a v
ďalších oblastiach. Naše lesné kolesové traktory predstavovali svetovú špičku.
Aj mopedy Babetta, chladničky Calex, práčky Tatramat, ale aj mnohé iné výrobky
zniesli porovnanie so svetovou konkurenciou. Naše potravinárske výrobky sa
vyvážali na najnáročnejšie svetové trhy. Kupovali ich napríklad aj Francúzi,
ktorí si na kvalitu potravín veľmi potrpeli. Košické železiarne, slovenské
elektrárne a iné špičkové podniky boli takisto prísľubom do budúcnosti.
Mali sme rozostavané Vodné dielo Gabčíkovo, skutočnú pýchu Slovenska. Nebolo to teda ani zďaleka také
zlé ako sa zvyklo maľovať po Novembri 1989.
J. M.: Niektorým
podnikom však privatizácia pomohla dostať sa na vyššiu či dokonca na svetovú
úroveň.
K. Dučák: No áno, patrila
medzi ne napríklad bratislavská automobilka, teda bývalé BAZ, dnes Volkswagen
Slovakia a. s. To bol jeden z tých šťastnejších prípadov, aj keď neviem,
či tu môžeme skutočne hovoriť o šťastí. Privatizácia nášho rodinného striebra,
„zlatých nosníc“ nášho priemyslu, do rúk nadnárodných monopolov mala – ako
všetko na svete – svoje za i proti. Naši ľudia majú prácu aj mzdy
v symbolickej výške v porovnaní s pracujúcimi v Nemecku či
iných západných krajinách, slovenský automobilový priemysel získal
najvyspelejšie svetové technológie, lenže zisky priemyselných podnikov po zdanení
na Slovensku putujú do zahraničia.
Podľa francúzskeho ekonóma Pikettyho len
v priebehu rokov 2010–2016 sa zo Slovenska odlialo na Západ 4,2 percenta
slovenského HDP v kapitálových príjmoch, ale prílev z európskeho rozpočtu
predstavoval len 2,7 percenta. A to sme na tom ešte lepšie ako naši
západní susedia, pretože masívny odliv prostriedkov z Českej republiky na
Západ v tom istom období cez odvádzanie ziskov dcérskych spoločností v
Čechách do západných centrál ochudobnil našich západných susedov o 7,6 percenta
HDP, avšak „prílev“ do Čiech bol podstatne nižší – 1,9 percenta. Paradoxne teda
bohatnúci Západ sa priživuje na chudobnejúcom Východe. Vyrovnanie nastalo
v cenách tovarov, ale nie v príjmoch. Ak sa však hovorí o tých
šťastnejších podnikoch, ktoré sa vďaka privatizácii dostali medzi svetovú
špičku, takmer vôbec sa nehovorí o podnikoch, ktoré po Novembri 1989
skrachovali.
|
Kniha K. Dučáka o bl. K. Leisnerovi
vyšla v Spolku svätého Vojtecha |
J. M.: Môžete uviesť
nejaké príklady?
K. Dučák: Samozrejme. Keďže
som z východu Slovenska, spomeniem jeden konkrétny príklad: cukrovar
Trebišov. Vznikol v roku 1912, prežil dve svetové vojny a niekoľko
spoločenských zriadení. Neprežil však kapitalistické drancovanie po roku 1989.
A takých prípadov bolo na Slovensku po roku 1989 veľa. V roku 2001
odovzdal vtedy populárny slovenský politik Ján Ľupták generálnej prokuratúre
materiály o nezákonných privatizáciách 654 podnikov. Bohužiaľ, tento krok
nevyvolal nijakú reakciu vyšetrovacích orgánov. Výpočet podivne
sprivatizovaných podnikov by bol veľmi dlhý a ak by sme chceli čo len
stručne rozobrať osudy týchto fabrík, neskončili by sme náš rozhovor ani do
súdneho dňa.
Nemôžem nespomenúť obzvlášť smutnú situáciu
v mojom bydlisku, vo Vranove nad Topľou a vôbec, v celom
vranovskom okrese. Pred rokom 1989 tu bol rozvinutý priemysel a poľnohospodárska
veľkovýroba. Nezamestnanosť bola neznámym pojmom, aj keď je potrebné priznať,
že v socialistickom hospodárstve bola typická prezamestnanosť a často
boli zamestnávaní ľudia len preto, aby vôbec mali nejakú prácu. Po roku 1989
začal priemysel stagnovať, mnohé podniky zanikli a ľudia sa rozutekali za
prácou do všetkých končín sveta. Od čias medzivojnovej Československej
republiky neemigrovalo za prácou do cudziny toľko ľudí, ako práve po roku 1989.
Ja sám som v ponovembrovom období pre zúfalý nedostatok pracovných
príležitostí v mieste bydliska musel pracovať v Nemecku, Švajčiarsku,
Egypte, Rakúsku, Českej republike a iných krajinách, a takých ľudí sú
vo vranovskom okrese tisíce.
J. M.: A čo
poľnohospodárstvo?
K. Dučák: Pred rokom 1989 sme
mali vyspelú poľnohospodársku výrobu, ktorá zabezpečovala potravinovú
sebestačnosť Slovenska. Na Slovensku sa vyrábal dostatok potravín pre
obyvateľstvo, pričom hovoríme samozrejme o potravinách z
poľnohospodárskych plodín typických pre mierne zemepisné pásmo,
v ktorom sa Slovensko nachádza. Z tých sme dokázali vyrobiť nielen
dostatok potravinových výrobkov, ale boli sme aj významným exportérom cukru,
sladu, jedlých rastlinných tukov a olejov, mliečnych výrobkov, mäsových
výrobkov, spracovaného ovocia a zeleniny, piva, cukroviniek čokoládových
a nečokoládových a mnohých ďalších produktov. Potravinové produkty od
nás kupovalo medzi inými aj Francúzsko, Nemecko či Veľká Británia, teda krajiny
s vlastným špičkovým potravinárskym priemyslom. Kvalita potravín, produkovaných
u nás, mala svetové parametre. Dnes často dovážame zo sveta potravinový odpad,
ktorý sa inde nemôže predať. Kým Francúzi, Švajčiari či Nemci si zakladajú na
vlastnej produkcii potravín, slovenská poľnohospodárska výroba vychádza na psí
tridsiatok a tak musíme dovážať často nekvalitné potraviny za drahé
peniaze.
J. M.: Ako k tomu
podľa vás mohlo dôjsť?
K. Dučák: Príčin je viac.
Predovšetkým nezmyselné zdecimovanie družstevnej veľkovýroby, privatizácia
štátnych podnikov, ale aj vstup do Európskej únie a jej diktát
v oblasti produkcie potravín, a tiež nekontrolovaný nástup
zahraničných obchodných reťazcov, ktoré často preferovali dovoz potravinárskych
výrobkov zo zahraničia na úkor domácej produkcie. V neposlednom rade aj
macošský prístup štátu k domácim producentom potravín. Obzvlášť
diletantsky sa v tomto ohľade správali vlády Mikuláša Dzurindu,
v ostatných rokoch sa situácia zlepšuje, ale napáchané škody nie je možné
eliminovať zo dňa na deň.
J. M.: Spomeňme aj
kultúru. Ako hodnotíte tých takmer tridsať rokov od Novembra 1989 v tejto
oblasti?
K. Dučák: Pozrite, aby som
nemlátil prázdnu slamu, uvediem zopár konkrétnych údajov, lebo vždy je
najlepšie uvádzať konkrétne fakty. Pred pár rokmi som v Bratislave hovoril
s priateľom, dlhoročným pracovníkom rozhlasu na Slovensku. Okrem iného mi
povedal, že pred Novembrom 1989 rozhlas na Slovensku vyprodukoval 60
rozhlasových hier ročne. V dobe nášho rozhovoru to boli tri hry. Väčšinou
sa rozhlasové hry donekonečna reprízovali. Dnes je situácia o čosi lepšia.
Vyprodukuje sa ročne 8 až 9 rozhlasových hier s dlhším rozsahom, lenže aj
to je len zlomok tvorby spred Novembra 1989. Hovoriť o filmovej tvorbe by
bolo ešte oveľa smutnejšie. Zaiste si pamätáte, koľko filmov sa nakrúcalo pred
Novembrom 1989 a koľko po ňom.
J. M.: Čo by ste ešte vymenovali ako pozitívum pre
rokom 1989?
K. Dučák: Je toho viac,
uvediem však aspoň zopár poznatkov. Pred Novembrom 1989 bola u nás dobre
fungujúca sieť predškolských zariadení, ktorá stačila pokryť potreby
pracujúcich rodičov. A dnes? Vo veľkých mestách, predovšetkým
v Bratislave, je doslova kalváriou umiestniť dieťa v predškolskom
zariadení. Mali sme pomerne kvalitné školstvo, ktoré bolo síce zideologizované,
ale napriek tomu prispelo k výraznému zvýšeniu vzdelanostnej úrovne
obyvateľstva. Pred rokom 1989 nebola taká bezodná priepasť medzi najbohatšími
a najchudobnejšími obyvateľmi štátu. Zaiste, úplné rovnostárstvo nebolo,
a napokon, úplné rovnostárstvo je nespravodlivé, lenže nebola tu vrstva
zbohatlíkov, ktorí sa topia v prepychu, a naopak, vrstva ľudí na
ulici, ktorí často žijú horšie ako zvieratá.
Kriminalita na Slovensku pred Novembrom 1989
bola nižšia ako po roku 1989. Pred rokom 1989 u nás prakticky neexistoval
organizovaný zločin „západného typu“, ktorého charakteristickými prvkami sú
obchody s ľuďmi, zbraňami, drogami, výpalníctvo, únosy ľudí, vydieranie,
mafiánske skupiny, atď. Nedostatok voľne zmeniteľnej meny a prakticky
hermeticky uzatvorené hranice do značnej miery minimalizovali export
a import ilegálneho tovaru a služieb, takže zločin nemal medzinárodný
rozmer. Pád „Železnej opony“ spôsobil prudký nárast kriminality na Slovensku
a organizovaný zločin sa stal v určitých obdobiach po Novembri 1989
doslova nekontrolovateľný. Ten policajný štát, v ktorom sme žili pred
rokom 1989, mal teda aj svoje svetlé stránky a chránil nás pred vysokou
kriminalitou, typickou pre západný svet.
Ani kultúra nebola natoľko zdevastovaná. Je
fakt, že do istej miery bola poplatná režimu, ale vydávali sa knihy klasikov
svetovej literatúry, ktoré boli často sfilmované a slúžili k výchove
mladej generácie. Ak sa už kupovali filmy západnej proveniencie, nebol to taký
bezcenný brak, akým je dnes preplnené Slovensko. Predsa len totalitný režim –
hoci bol paradoxne v réžii ateistov – sa obával skazy verejných mravov
viac ako liberálne režimy po Novembri 1989. A takto by som mohol
pokračovať aj ďalej.
J. M.: Dobre. Obráťme
list. Sám ste spomínali, že predchádzajúci režim mal nielen pozitíva, ale aj
výrazné negatíva. Čo vám osobne najviac prekážalo v predchádzajúcom
režime?
K. Dučák: Bol to
v podstate policajný štát so všetkými výhodami i nevýhodami tohto
typu štátu. Pokiaľ sa človek správal tak, ako sa od neho očakávalo, mal
relatívny pokoj. Lenže ak robil niečo, čo represívny mocenský aparát považoval
za svoje ohrozenie, zdanlivá idylka skončila a začali represie.
V jednom zo svojich bývalých zamestnaní, keď som pracoval ako zásobovač,
som mal šéfa oddelenia, ktorý pôvodne chcel byť gréckokatolíckym kňazom. Režim
mu to však prekazil a tak rezignoval a stal sa vedúcim zásobovacieho
oddelenia. Navyše zločinný režim zlikvidoval Gréckokatolícku cirkev
a mnohí gréckokatolícki duchovní boli kruto prenasledovaní. Podobná
situácia však bola aj v Rímskokatolíckej cirkvi. Perzekúcia rehoľníčok,
rehoľníkov, kňazov, dokonca i biskupov nadobudla obludné rozmery. Tento
teror voči cirkvám, ktorý bol obzvlášť krutý koncom 40. a v 50.
rokoch 20. storočia, zničil nejednu ľudskú existenciu a poznačil niekoľko
generácií ľudí.
Trpeli však nielen veriaci ľudia, ale aj ateisti.
Hermeticky uzavreté hranice znemožňovali ľuďom voľne cestovať po svete.
Pluralita názorov bola neznámym pojmom. Za urážku predstaviteľov politickej
moci a kritiku jedinej vládnucej štátostrany boli ľudia kruto
prenasledovaní. Ak už som spomínal priemysel na Slovensku, mnohé závody mali
zastaranú technológiu. Slovensko, podobne ako vlastne všetky krajiny bývalého
východného bloku, technicky zaostávalo za vyspelejším Západom. Zvlášť
v oblasti využívania výpočtovej techniky a informačných technológií
bolo zaostávanie výrazné. Celková životná úroveň nedosahovala západné
štandardy.
Nedostatky v sektore služieb
obyvateľstvu, rozkrádanie socialistického majetku, korupcia, to boli ďalšie
neduhy, s ktorými totalitný režim neustále zápasil. Nedostatočný sortiment
niektorých druhov tovarov v predajnej sieti podporoval vznik šmelinárskych
čiernych trhov. Pašovanie zo zahraničia bolo síce tvrdo postihované, ale
orgánom štátu sa ho nikdy nepodarilo vykoreniť. Tovar západnej proveniencie,
ktorý nebolo možné dostať v maloobchodnej sieti, sa predával v Tuzexe
za valuty alebo tuzexové poukážky, takzvané bony. Bežní občania sa k nim
nemohli dostať a tak sa s bonmi kšeftovalo na čiernom trhu. Bolo to
verejné tajomstvo, ale predstavitelia režimu tento stav tolerovali, pretože si
uvedomovali svoju neschopnosť zabezpečiť tento tovar legálnou cestou.
A takto by som mohol pokračovať aj ďalej.
J. M.: Pán Dučák,
zaiste by sme mohli ešte dlho porovnávať situáciu obyvateľstva na Slovensku
pred Novembrom 1989 a po ňom, lenže to by sa náš rozhovor neúmerne
pretiahol. Skúsme aspoň stručne urobiť sumár. Ako sa máme postaviť
k obdobiu rokov 1948–1989 na Slovensku? Čo považujete za najdôležitejšie
pri výročí Novembra 1989?
K. Dučák: Ja už som to
v jednom svojom článku naznačil a opakujem to znovu: Je nevyhnutné
konečne sa poctivo vysporiadať s vlastnou históriou a to
v dlhšom historickom slede. Vecne, racionálne, konštruktívne, objektívne,
bez politického balastu a nežiaducich emócií, teda výsostne na základe
rozboru faktov. Môžeme hovoriť o troch výrazných etapách slovenskej
histórie v období rokov 1918 až 1989. Slovensko ako súčasť medzivojnovej ČSR v
období rokov 1918–1939 bolo a aj ostalo zaostalou poľnohospodárskou
krajinou s minimálnym priemyslom. Dokonca v tomto období zanikla aj časť
z toho mála priemyslu, ktorý tu ostal z čias monarchie. Po roku 1918
na Slovensku skončilo svoju existenciu až 167 priemyselných závodov.
Najhoršie to bolo na strednom Slovensku, kde zakapali mnohé podniky ťažkého
priemyslu. Pre toto obdobie je typický vznik tzv. hladových dolín. Zmena
nastala až po roku 1939. V období Slovenskej republiky v rokoch
1939–1945 došlo k nebývalému hospodárskemu a duchovnému povzneseniu
Slovenska napriek tomu, že to boli vojnové časy. Toto je potrebné otvorene
hovoriť. A napokon, v rokoch 1948–1989 sa Slovensko zmenilo zo
zaostávajúcej poľnohospodársko-priemyselnej krajiny na relatívne vyspelú
priemyselno-poľnohospodársku krajinu. Toto sú fakty!
Tvrdenie, že tu bola veľká čierna diera, je
rovnako nezmyselné, ako tvrdenie, že tu bol raj na zemi. Na ilustráciu môžem
uviesť zopár konkrétnych faktov. Moje bydlisko, mesto Vranov nad Topľou, malo
po druhej svetovej vojne okolo tri tisíc obyvateľov. Nebol tu takmer žiaden
priemysel a mesto skôr pripomínalo väčšiu dedinu. V období rokov 1948–1989
sa v našom meste postavilo niekoľko väčších i menších priemyselných
závodov, z ktorých najväčší, Bukóza Vranov nad Topľou, zamestnával
v čase najväčšieho rozmachu vyše tri tisíc zamestnancov. Družstevná
veľkovýroba dosiahla veľmi slušné parametre. Vranov nad Topľou sa
z trojtisícového mestečka rozrástol na dvadsaťtritisícové mesto. Počet
obyvateľov mesta v predchádzajúcom režime teda vzrástol viac ako
sedemnásobne! Po roku 1989 však mnohé priemyselné podniky zanikli a ani
dnes, takmer 30 rokov po Novembri 1989, nedosahuje priemyselná
a poľnohospodárska výroba vo vranovskom okrese úroveň spred Novembra 1989.
To je skutočná hanba a obžaloba nového režimu.
Takže je potrebné verejne prezentovať aj tieto
skutočnosti, nielen kritiku nedostatkov predchádzajúceho režimu. Teda otvorene
pomenovať to, čo bolo pred Novembrom 1989 lepšie ako je dnes, ale aj to, čo
bolo horšie ako dnes. A nielen pomenovať, ale vziať si z toho aj
ponaučenie. Tam, kde je ešte možné napraviť deformácie vývoja po Novembri 1989,
neodkladne začať konať.
J. M.: Keď zvážime
všetky spomenuté faktory, aké je vlastne ovocie Novembra 1989?
K. Dučák: Celkovo také
trpko-sladké. Dnes už je jasné, že je potrebné prehodnotiť aj samotný November
1989 a odhaliť tie lepšie, ale aj tie smutnejšie stránky Novembra 1989.
J. M.: A už úplne
posledná otázka. Zažili sme tu takzvaný reálny socializmus, po ňom kapitalizmus
vulgárneho typu. Ktoré zriadenie je pre budúcnosť Slovenska lepšie?
K. Dučák: Ani jedno. Obe
tieto spoločenské zriadenia sa sprofanovali. Tretia cesta je pre Slovensko
ideálnou cestou do budúcnosti. Teda – ako som už uviedol v jednom
z predchádzajúcich článkov – mal by to byť kresťanský družstevnícky
socializmus. Niečo na spôsob švajčiarskej cesty vývoja, ktorý som mal možnosť
na vlastné oči zažiť počas môjho pobytu vo Švajčiarsku.
J. M.: Ďakujem za
rozhovor.
::
Odporúčané:
::
P. S.
Možno patríte k tým, ktorých obsah tejto
stránky zaujal.
Ešte viac dobrého čítania získate, keď budete odoberať náš e-mailový vestník:
podrobnejšie informácie.
Veľmi zaujímavý rozhovor, vďaka zaň Ľudovít
OdpovedaťOdstrániťCelkom objektívny pohľad na vec. Tiež vnímam názory pána Dučáka, ako kresťana, na niektoré ideovo politické skutočnosti s ktorými nesúhlasím. Ak budovať "nový socializmus", tak určite nie na základe žiadneho podvodníckeho náboženského učenia, tak, ako to odporúča pán Dučák. Všimnime si islamské štáty. Veď je to hrôza! Že by švajčiarsky "socialzmus" bol kresťanský?
OdpovedaťOdstrániťAnonymný, ak už toľko útočíte proti akémukoľvek náboženstvu, uvediem Vám len jeden detail, ktorý Vás - dúfam - aspoň trochu priblíži k pokore, pre Vás zrejme úplne neznámemu pojmu. Ak som písal o našom meste Vranov nad Topľou, prvú školu vôbec tu nevytvorili Vami velebení ateisti a humanisti, ale katolícki mnísi v 15. storočí. Podobných argumentov mám nespočetné množstvo, ale do tupých hláv sa takéto veci nezmestia.
OdstrániťAbsolvoval som RK ľudovú školu, kde nám kňaz vtĺkal do našich tupých hláv náboženské "pravdy" trstenicou. Aj o tom sú náboženstvá. Vám sa nepáčia ateisti a humanisti? Prečo?
OdstrániťAnonymný, že Vám kňaz vtĺkal vedomosti do hláv trstenicou, vôbec nevylučujem. Aj kňaz je len človek. Ale určite Vás kňazi neutýrali na smrť tak, ako utýrali ateisti a humanisti tisíce kňazov, ale aj iných nevinných ľudí, ba dokonca aj vlastných spojencov počas Veľkej francúzskej revolúcie. Vami spomínaní ateisti a humanisti vraždili milióny nevinných ľudí v Sovietskom zväze, Číne a vo všetkých krajinách, ktoré sa ocitli vo sfére ich vplyvu. Ani katolíci nie sú anjeli a tiež môžu zlyhať, ale to nič nemení na večných pravdách Biblie. Najnovší dôkaz poskytujú americkí vedci, ktorí vedecky dokazujú, že všetci dnes žijúci ľudia na planéte sú potomkami jedného ľudského páru, teda jedného muža a jednej ženy tak, ako sa to píše v Biblii: https://www.svetlosveta.sk/slider/vedci-dokazali-ze-ludia-pochadzaju-z-jedneho-paru.html
OdstrániťVoči tomu sú tie Vaše humanistické teórie kopou exkrementov. Tak načo s Vami vôbec strácať čas? Mám dôležitejšie témy, ako tie Vaše nezmysly.
Treba tu povedať jednu vec, aby sme skratovo nespájali kňazov a používanie trstenice. V tých časoch boli telesné tresty úplne bežné a všeobecne akceptované. Ešte aj v časoch môjho detstva, za socializmu, veľká časť učiteľov a väčšina rodičov telesné tresty uplatňovala. A my – ako generácia – im to nezazlievame, naopak, divíme sa tomu, že v súčasnosti sa tento osvedčený prostriedok výchovy nepoužíva.
OdstrániťÁno, jedno i drué - náboženstvá aj humanizmus, treba posudzovať v historických súvislostiach, možno aj podľa toho, na základe tej - ktorej ideológie povraždili, ich stúpenci, viac ľudí, aj keď obidve skupiny vyznávajú, približne, rovnaké morálne princípy. Ja vidím rozdiel v racionalite. Ak morálka humanistov sa odvíja z ľudského intelektu a poznania skutočnosti, tak, náboženská z ilúzií, povier a pochybnej literatúry (Biblie).
OdstrániťAnonymný, až na to, že práve fakty, uvedené v Biblii, dnes potvrdzujú aj tie najserióznejšie vedecké výskumy, kým mýty Darwina a iných nepriateľov Katolíckej cirkvi vedci vyvracajú. Vy môžete aj naďalej žiť vo svete ilúzií - nikto Vám to neberie -, ale žiaden seriózny človek neuverí Vašim fantazmagóriám. Jednoducho - máte to márne. Možno nejakí primitívi Vám skočia na špek - tomu nemôžem zabrániť - ale u slušných ľudí nepochodíte. Slušný človek je ako pevnosť, ktorú Vašou stupídnosťou nezdoláte.
OdstrániťK tomu Darwinovy Určite pripúšťate, ak neveríte na zázrak, že ak ste sa narodili, museli ste mať svojich rodičov. Tí vaši rodičia svojich rodičov a retrospektívne aj tí tisíci, či milióty vaši predkovia museli mať akýchsi rodičov, ale tí 185 miliónty vaši predkovia (približne pred 417 mil. rokmi) už nemohli byť ľudia, ľudská rasa ešte nejestvovala. K pochopeniu tohot faktu nepotrebujete ani Bibliu, ani byť vedcom, stačí na to racionálne kritické myslenie - zdravý sedliacky rozum.
OdstrániťVšetkým, ktorí uctievajú ľudský intelekt, múdrosť a poznanie, venujem malý úryvok z knihy Viliama Judáka Kristova Cirkev na ceste (ide o obdobie Francúzskej revolúcie):
Odstrániť„Nasledovalo kruté prenasledovanie, počas neho bolo asi 40 000 kňazov uväznených, popravených alebo vyhnaných. Postupne sa teror zväčšoval. V období hrôzovlády (september 1792 – október 1795) prenasledovanie nepoznalo hraníc: boli popravení traja biskupi a 188 kňazov. Katolícka cirkev bola zákonom zrušená, zrušil sa kresťanský letopočet a kalendár, sedemdňový týždeň bol nahradený desaťdňovým... (...)
Dňa 10. novembra 1793 slávnostne vstúpila herečka parížskej Opery slečna Candeille do katedrály Notre Dame. Bola oblečená ako bohyňa slobody, katedrála bola premenovaná na Svätyňu rozumu... „Vek rozumu“ dosiahol svoj groteskný vrchol.“
Pripomínam, že to všetko sa dialo v mene rovnosti, slobody, bratstva, ľudského rozumu a múdrosti.
Uznávam, klamlivé nžboženské motívy pre jednduchých ľudí sú veľmi silné a ozaj aj po takých represáliách aké boli počas Francúzskej revolúcie si RKC mohla povedať "ani brány pekelné nás nepremôžu". Pre ľudové masy stačí ich len rozdeliť a postaviť proti sebe a oni sa budú navzájom vraždiť v mene iluzórnho boha, alebo reálneho kráľa. Takže nič nenavyberáme, na nikoho nemôžeme ukázať - toto sú tí dobrí. Čert ako diabol. Lebo aj nábožensky orientovaní ľudia sa od nepamäti vzájomne nenávideli a vraždili. Humanisti chcú tomu zabrániť.
OdstrániťAnonymný, zase ste vedľa. Ja na zázraky verím. Samozrejme, že verím. Ak Vy neveríte, ste ešte viac poľutovaniahodný.
OdstrániťPovedzme si to jasne: najviac nevinných ľudských životov v dejinách majú na svedomí "humanisti", teda neveriaci.
OdstrániťJe to pomerne ľahko overiteľný fakt.
Myšlienka, ktorej autorom je J. W. Goethe:
Odstrániť„Vlastnou a najhlbšou témou svetových dejín, ktorej sú podradené všetky ostatné, zostáva konflikt ateizmu a viery. Všetky epochy, počas ktorých vládla viera, nech už to bolo v akejkoľvek forme, sú skvelé, povznášajúce srdcia a plodné pre súčasné i nasledujúce pokolenia. Naopak, všetky epochy, keď si ateizmus pripísal nejaké biedne víťazstvo, nech by aj na okamih pôsobili zdanlivo skvostne, zmiznú pre budúce pokolenia.“
Nech nám nemýli, že nejaký Anonymný sa v tejto výmene názorov búri proti Bohu. Aj omnoho významnejší a slávnejší rebeli proti Bohu sa napokon sklonili pred Božím majestátom. Patril k nim slávny francúzsky spisovateľ Emil Zola, ktorý v zrelom veku opustil svoj proticerkevný odboj a stal sa veriacim: https://maxmilianrex.signaly.cz/1602/obraceni-emila-zoly-od-zednarstvi
OdstrániťChcem len veriť, že príklad Emila Zolu bude inšpiráciou aj pre nášho Anonymného. Bože, prosím vrúcne, aby si prinavrátil jednu zblúdenú ovcu do svojho košiara. Amen.
Stačí iba zopakovať komentár od Ľudovíta a dva razy podčiarknuť! Veľmi zaujímavý rozhovor, vďaka zaň! milan kupecký
OdpovedaťOdstrániťVýborný článok. Palec hore!
OdpovedaťOdstrániť